Prežívam práve také obdobie, keď sa chvíle barovej radosti miešajú s chvíľami barového smútku. Nejedná sa o zmeny nálad, ako by sa mohlo zdať, ale o celé kratšie obdobia, ktoré sú ovplyvnené udalosťami na našej barovej scéne. A tu sa strieda pozitívne s negatívnym a je toho už trošku veľa a cítim, že je nutné o tom niečo napísať a možno z vašej strany aj trochu podiskutovať a vypočuť si názory.
KOŠICE
Pred pár týždňami som mal možnosť navštíviť Košice. Nikdy pred tým som tam nebol, počul som iba, že je to veľmi pekné mesto s veľmi príjemnou atmosférou, čo sa mi plne potvrdilo. O podnikoch, respektíve baroch som vedel iba málo, preto som bol naozaj zvedavý, aký dosah má či už tento blog, časopis Barmagazine a naše kvalitné bary, ktoré môžu v mnohých veciach slúžiť ako vzor, alebo aspoň na inšpiráciu, čo sa týka nie len kvality koktejlu.
Košice majú na prvý pohľad veľmi príjemné, a zaujímavé podniky. Atmosférou sa mi páčil Garibaldis, ktorý niekto nominoval snáď do všetkých kategórií na Slovak Bar Awards /SBA/, interiérom a výbornou kávou zaujal aj Cavearia Theatru. Nemohli sme vynechať ani Cosmopolitan, a známe Retro, ktorého interiér a atmosféra síce neboli podľa môjho osobného gusta, ale práve tu sme dostali jednoznačne ten najlepší servis a najkvalitnejšie drinky zo všetkých navštívených košických barov. Na to, že Retro je vlastne klub s dosť hlasnou hudbou a víkendovou “diskotékou” a je vidieť, že barmanov veľmi berie flair, videli sme tu naozaj úctyhodné portfólio, za ktorý by sa nemusel hanbiť nejeden kvalitný bar. A dostať na diskotéke Manhattan z Carpano Antica Formula, Maker`s Mark Bourbonu a orange bitters, navyše pripravený na veľmi slušnej úrovni, k tomu zaujímavé a kvalitné barové menu, to sa u nás v takýchto podnikoch často nevidí. /ak teda vôbec/.
Ostatné stojí za zmienku len v negatívnom slova zmysle. Podniky, ktoré v receptúrach používajú miesto čerstvej limetovej šťavy lime juice. Zle pripravené Americano, v ktorom plávajú dve kocky ľadu a zbavené akejkoľvek citrusovej arómy , alebo Cuba Libre, kde sa vo veľkom množstve coly utopilo 4.cl rumu a na hladine sa zachraňujú štyri úbohé kocky ľadu, to je v dnešnej dobe v baroch neakceptovateľné. Toto sú základy, ktoré sa naše bary učili pred siedmimi rokmi /niektorí aj oveľa, oveľa skôr… /. Teda Košice sú z určitého pohľadu “pole neorané”, alebo aj zaspaté… Česť výnimke, ktorá má aspoň možnosť vyniknúť.
Čerešničkou na torte v dobrom slova zmysle bola návšteva vychýreného Cognacového Klubu Testum , kde sa nám podarilo dostať vďaka Romanovi Abgaryanovi. Touto cestou sa chcem poďakovať, že som mohol vidieť nevídané. Atmosféra, zariadenie, a NESPOČET koňakových fliaš v podobe ročníkov, rarít, magnum fľaší, či malých dvoj-decových elegantných fľaštičiek. Nádhera, nádhera, nádhera… Ústa, ktoré od údivu zostali otvorené mi zavrela až únava v aute na ceste domov…
HAVANA CLUB GRAND PRIX 2009
Chcem sa iba pár slovami vrátiť k tejto skvelej súťaži, ktorá však z určitého pohľadu nesplnila očakávania. Aj keď bolo včas avizované, že väčšiu časť hodnotenia bude zaberať schopnosť barmana zaujať publikum zaujímavým rozprávaním či už o drinku, o súvislostiach jeho vzniku, názvu, alebo istej naviazanosti na históriu, či na samotnú Kubu, kde sa rum vyrába, iba veľmi málo barmanov sa chopilo tejto úlohy a využilo príležitosť. Lebo tu sa presne ukázalo, že nevyhral ten úplne najlepší drink, aj keď samozrejme spĺňal všetky kritériá kvalitného miešaného drinku a dostal vysoký počet bodov, nie však najvyšší. Víťaz - Bystrík Uko však zaujal najmä svojím vystupovaním, čo mu prinieslo účasť vo finále na Kube. Celkovo zaujali asi štyria barmani. Ostaní sa pri svojej prezentácii chopili iba komentovania toho, čo práve robia. To, že si barman frapuje pohár alebo nalieva práve nejaký likér nikoho nezaujme, preto že to vidí…
Čo ma však potešilo a bolo tak trochu zadosťučinením, že sme si nemohli nevšimnúť veľký rozdiel medzi členmi skba a barmanmi pracujúci v kvalitných baroch. Či už prejavom, prezentáciou, technikou, štýlom a aj samotnými drinkami, ktoré uviazli v priemernosti v podobe ovocných limonádiek. Ich drinky postrádali akúkoľvek kreativitu, nenechali vyzdvihnúť základnú a najdôležitejšiu ingredienciu - rum Havana Club 7 Anos, ktorá bola v oboch prípadoch utopená v množstve džúsu, dokonca v jednom prípade nevyhovovala ani teplota drinku. Štýl týchto barmanov je nezameniteľný, je presne taký, na aký sme už dlhé roky zvyknutí, avšak ktorý je v dnešnej dobe nedostačujúci. Je veľmi dobré, keď sa takýchto súťaží, ktoré nie sú organizované skba zúčastňujú aj jej členovia. Nie v tom zmysle, aby sme ich zhadzovali, ale preto, aby videli, že profesionálny barman pracuje aj na súťaži inak. A dúfam, že pochopili, že to, čo je u nich slušným štandardom je v takejto súťaži nedostatočné a keď niekto vyhrá Valašský pohár, neznamená to pre nás vôbec, ale vôbec nič. A to v pravom slova zmysle.
Veľmi som sa tešil na konfontáciu chutí s pánom Čulom /predseda západoslovenskej sekcie skba/, s ktorým som mal pôvodne zasadnúť do chuťovej poroty. Nešlo mi o nejaké kritizovanie, len by som bol veľmi zvedavý na hodnotenie profesionálneho komisára, školeného priamo organizáciou.
STAN VADRNA
napísal svoj odkaz do Bartenders Travelling Book. Stalo sa tak 8. októbra v Paparazzi, kde sa Stan po dlhšom čase opäť raz postavil za bar. O tomto večeri už písali Barovenoviny.cz , kde je všetko podstatné napísané, tak že nemá zmysel zachádzať do detailov aj na tomto mieste. Čo však musím spomenúť je Stanova schopnosť zaujať niečím, o čom sme už takmer všetci raz niekde počuli, či čítali, vieme, že to existuje, ale nikoho z nás nenapadlo sa tým hlbšie zaoberať, či praktizovať to za barovými pultami. Teraz to nemyslím len nás, barmanov na Slovensku, ale aj svetová barová scéna zaznamenala zvýšený záujem o swizzle drinks a swizzle sticks po zriadení “Pressburg Swizzle Clubu” na FB. Stan priniesol niečo, čomu sa hovorí “SERENDIPITI” to znamená, že prišiel s niečím, čo sme podvedome hľadali bez toho, aby sme vlastne vedeli, že vôbec niečo hľadáme. A zrazu sme na to prišli, keď nám to ukázal. Stan začal riešiť Swizzles komplet od histórie a zachádza do takých detailov, ako je miešanie tohto drinku s pôvodnými miešadlami - Swizzle Stick, ktoré si dal poslať priamo z Martiniku, kde ich vyrábajú z dreva stromu Quararibea turbinata, inak nazývaný aj Swizzlestick strom.
A verím tomu, že barmani začnú Swizzles vkladať do ponúk svojho cocktailového menu a budú ich aj originálnym spôsobom pripravovať. A opakujem, že nie len u nás, ale aj v iných častiach sveta sa barmani začnú touto skupinou drinkov zaoberať oveľa intenzívnejšie…

Ešte spomeniem receptúru drinku, ktorý “TM 012″ miešal v tento večer a ktorý pripravil na počesť - pána Masataka Taketsuru, ktorý v roku 1934 otvoril prvú destilérku pre svoju whisky Nikka , čím založil tradíciu japonskej whisky, ktorá vrcholí práve v týchto časoch a dostáva sa jej zaslúženého celosvetového uznania. Pán Masataka Taketsuru je prvý zakladateľ japonskej whisky vôbec.
Masataka Swizzle
45 ml Nikka from the Barrel
15 ml Amareto Disarono
15 ml čerstvá citrónová šťava
5 ml cukrový sirup
3 streky Pechaud´s bitters
Príprava v pohári typu old fashioned s drteným ľadom premiešaná “v swizzle štýle”
SBA
Rešpektovaný odborný časopis Barmagazine zverejnil v najnovšom čísle nominácie na udalosť roku - Slovak Bar Award. Pri uzatváraní nominácií som si uvedomil stav slovenskej barovej scény. Naplno mi to došlo v Košiciach, kde som v kútiku duše dúfal, že nájdeme trochu väčší záujem posunúť barovú kultúru na vyššiu úroveň. Ale dosť podobné je to aj na západe republiky. Tu už síce väčšinou používame čerstvé šťavy a ovládame základné drinky, ale dať si niekde kvalitný klasický koktejl pripravovaný zo zvýšenou pozornosťou, je ešte stále akási lotéria a naozaj nájdeme iba pár barov, ktoré niečo podobné riešia. Prečo však hovorím stále dookola iba o klasických drinkoch? Prečo sa vlastne prikladá tomu taká prehnaná váha? No preto že sme sa dostali do takého stavu /teda nie len iba u nás na Slovensku/, že Mojito namiešajú v hocakej kaviarni, či pube. A namieša ho naozaj hocijaký čašník… A preto NAOZAJSTNÉ BARY sa práve ponukou, zvládnutím a prístupom ku klasickým starým koktejlom /aj keď na nový štýl/ musia týmto odlíšiť od amatérov a poloprofesionálov. Ak odborník, kdekoľvek na svete si chce ohodnotiť bar a zistiť jeho úroveň, nikdy si nebude objednávať Mojito, či PinaColadu ani barmanove najnovšie džúsové preháňadlo z kategórie “tropical drinks”. Vždy to budú notoricky známe drinky ako Negroni, Manhattan, či Side Car. Veľa barov si hovorí, že práve takéto drinky nie sú pre biznis podstatné a väčšina hostí aj tak nie je zvedavá na nejaké storočné vykopávky a zisk pre bar tvoria hlavne dlhé komerčné fancy drinky. Ale odborne takýto názor neobstojí a SBA je predovšetkým ocenenie za odbornú “dokonalosť” /prosím, neberte tú dokonalosť až tak doslovne :)/, nie za hlúpy, aj keď výnosný mainstream. Preto sú nominácie už tretí rok v podstate o tých istých menách bez výraznejších zmien. Preto že ak aj príde niekto nový, tým, že zaradí do nápojového menu “VODKA RED BULL” medzi “koktejly” sa už dopredu diskvalifikuje. To je pre odborné ocenenie jednoducho neakceptovateľné.
O barmanoch ani nehovoriac. Nájsť zanietených ľudí, ochotných sa prezentovať, vyjadriť svoj názor, či rozmýšľať o bare aj po skončení pracovnej smeny je čím ďalej, tým ťažšie. O tom, že na internete aj v knihách je strašne veľa kvalitných informácií, ktoré sa dajú na dennej báze praktizovať za barom sa už písalo takmer všade, ale zatiaľ málo kto tieto vedomosti, ktoré sú zadarmo aj využíva. Zabehnutý stereotyp a stagnujúce platy sú stále veľkou prekážkou k tomu, aby naši barmani začali na sebe pracovať.
No a môžme sa potom čudovať, že na našom malom Slovensku sa ocitnú v kategórii “najlepší barman” dvaja barmani z jedného baru?
Na záver tejto témy ešte jeden poznatok: Aj keď väčšina barov a barmanov nerieši nejaké “blbé súťa že a ceny”, verte mi, že práve ocenenia od odborníkov zaujmú aj tých bežných hostí, ktorí chodia na to svoje Mojito a zrazu sa k vám budú správať akosi inak… S väčším rešpektom, úctou a hlavne ochotou si dať poradiť…
A ešte jedna vec ma veľmi potešila. Kniha Barender`s Guide od Jerryho Thomasa z roku 1862 vyšla v Nemčine! Výraznou mierou sa o to pričinil Klaus Reiner z mníchovského Schumann`s baru, ktorý preložil všetky receptúry a popisy k nim. Práve pred pár dňami som ju od Klausa dostal, tak čítam…
Pekný večer
Posted by Luboš Rácz