BLOGUJEM…

Posted in Uncategorized

Blogujem, teda som

Internet považujem - tak ako mnoho iných ľudí, za fenomén. Ako pre človeka v barovom priemysle je pre mňa významným zdrojom informácií, ktoré ma dokážu posunúť o krok ďalej, pomáhajú získať nové vedomosti, pohľad na bar

Teraz, keď som väčšinu svojho pracovného času presunul do kancelárie a za barovú dosku chodím iba párkrát do týždňa, sa dokonca internet stal hlavnou náplňou mojej barmanskej práce. Prepojenie tohto média s našou reálnou barovou doskou je viac ako tesné. Preto sa informácie získané z internetu snažím v závislosti od možností a príležitostí uplatniť aj v reálnej práci za barom.

Pri zakladaní našej internetovej stránky som mal od začiatku v pláne priniesť aj informácie iného typu ako len fotografie, či ponuka baru a reštaurácie. V barovej časti som vytvoril podstránku „spoza baru”, kde som sa sporadicky snažil bežnému návštevníkovi ukázať, že bar nie je len o nalievaní nápojov a miešaní drinkov, ale že spĺňa aj kultúrno-spoločenskú úlohu a že pre nás znamená niečo podstatne viac. Snažil som sa odkryť akési barové duchovno, ktoré som cítil v hĺbke mojej barmanskej duše.

Postupne som sa podľa vzoru nemeckých kolegov rozhodol z tejto podstránky vytvoriť samostatný blog, prinášajúci nielen moje názory a komentáre na barovú kultúru, ale aj informácie o dianí na barovej scéne, literatúre či preklady článkov z iných blogov.

Keď sa ma pred časom pýtali, prečo ten blog vlastne robím, povedal som: „Blog je podľa mňa krásna vec. Prostredníctvom článkov môžeš prezentovať svoje vnímanie baru a barovej kultúry aj bez toho, aby si si nejaký bar otvoril. A ak ten bar už máš, dokážeš zase odkryť veci, ktoré si bežný návštevník baru nevšíma a tak pre neho zostávajú skryté. A tých, ktorí si takéto veci všímajú a podľa nich aj bary vyhľadávajú, zasa dokážeš prilákať. To ma na tom baví.“

Jasné, že to môže byť dvojsečné. Veď všetko, o čom píšem, musím vedieť svojím spôsobom aj prezentovať. A je to o to ťažšie, keď si odkázaný iba na svojich kolegov, ktorí to nemusia cítiť tak, ako autor blogu…

Blog mi okrem iného poskytuje možnosť korektne komunikovať nielen s kolegami, ktorí majú podobné vnímanie baru ako ja, ale aj s kolegami iného názoru. A to všetko pri vzájomnom rešpekte a úcte. Blog dobre slúži aj barmanom, úspešne pôsobiacim v zahraničí – je pre nich akýmsi spojivkom s domovinou, s tunajšou barovou scénou.

Od začiatku pozorne sledujem vývoj nemeckého Bitters Blogu, ktorý patrí medzi to najlepšie a najrešpektovanejšie v GSA /Germany, Switzerland, Austria/ krajinách. Aj napriek tomu, že tento blog je iba v nemčine, našiel si svojich priaznivcov po celom svete. Autori Jorg Meyer a Stephan Berg začali s blogom intenzívne pracovať začiatkom roku 2007. Berg je úspešný producent a vlastník manufaktúry The Bitters Truth - vysoko uznávaných kvalitných bittrov. Meyer je okrem iného prevádzkovateľom a vlastníkom jedného z najlepších barov Nemecka - Le Lion.

Veľmi zaujímavé je, že pán Meyer vytvoril v spolupráci s Mixology Magazínom samostatný blog, ktorý dokumentoval v reálnom čase krok po kroku vznik tohto baru. Od podpísania zmluvy cez nákres barového pultu, zavedenie elektriky či vody až po výber rumov, či prvý namiešaný cocktail. Aj vďaka tomu si bar získal nespočetné množstvo priaznivcov nielen v odborných kruhoch, ktorí neváhali pricestovať do Hamburgu hneď po jeho otvorení. Dnes je tento bar nominovaný v dvoch kategóriách na prestížnom barmanskom podujatí Tales of The Cocktail v New Orleans.

Takisto zoskupenie „The Traveling Mixologists”, ktorého zakladateľ je Jorg Meyer, si za necelé dva roky postupne získalo meno aj vďaka blogu v GSA krajinách, po ktorých nasledovalo uznanie aj za hranicami. Dnes je zoskupenie cestujúcich mixológov už medzinárodné, jeho členmi sú aj Angus Winchester či Holanďan Ricardo Sporkslede.

Blogy, inak nazývané aj Web 2.0, sa výrazne postarali o globalizáciu a previazanie celosvetovej barovej scény a majú dnes vplyv na celkový vývoj barovej kultúry. Podľa slov Helmuta Adama, vydavateľa nemeckého Mixology Magazínu a prevádzkovateľa rovnomenného blogu je „blog svojím spôsobom také osobné minimédium, ktoré funguje s minimálnymi nákladmi a s maximálnym dosahom. Ak si zoberieme anglicky písané blogy, je teoreticky možné, že si články môžu čítať milióny ľudí a obsah informácií blogujúceho jedinca môže mať takú istú silu ako tlačové informácie miliardovej spoločnosti.”

Blog ponúka veľa možností spojiť rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí majú možnosť komunikovať cez hranice. Z blogovania často vznikajú zoskupenia so spoločným cieľom presadiť svoje myšlienky nielen „na sieti“, ale aj v realite. Svet blogov je navzájom prepletený a baroví „blogeri” často reagujú aj na články a komentáre z iných blogov, pritom uvádzajú priame odkazy na tieto články. Takže na vznik nových blogov s podobnými záujmami a názormi sa vo všeobecnosti reaguje veľmi pozitívne a v žiadnom prípade sa nevníma ako konkurencia. Pokiaľ, samozrejme, autori nekopírujú články a fotky bez povolenia…

Moju pozornosť si vyslúžil blog od Darcy O’Neila The Art of Drink, na ktorom som našiel spracované všetky receptúry Jerryho Thomasa z knihy. Je to v súčasnosti jeden z top cocktailových a drinkových blogov, má asi 3000 návštevníkov denne.
Veľkú pozornosť si vyslúžil aj dnes známy a rešpektovaný blog Jeffryho Morgenthalera. Môžete si na ňom prečítať:
Volám sa Jeff Morgenthaler a som head bartender v Bel Ami v Eugene, Oregone. Mám 36 rokov, pracujem v bare 12 rokov a píšem asi 5 rokov. Miešanie nápojov sa v posledných rokoch stalo pre mňa istým druhom vášne. Usilujem sa povýšiť zážitok
s drinkom z niečoho svetského na čosi viac „kulinárske“. Písanie tohto blogu berte ako „work in progress“. Moje recepty sú ako moje názory: neustále ich opravujem a kultivujem, ako prechádzajú mojou mysľou a prstami. Akékoľvek komentáre povzbudia, tak prosím, nesnažte sa ma šetriť a ozvite sa!“

text: Luboš Rácz

LONDON CALLING!

Posted in Uncategorized

Prestížnu londýnsku Bar Show som navštívil vôbec po prvýkrát a po prvý raz som mal možnosť vidieť aj samotný Londýn. Môj prvý dojem bol naozaj veľkolepý a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že mám od ohromenia otvorené ústa. Toľko rôznych prezentácií, týkajúcich sa iba barového priemyslu so všetkým, čo k nemu patrí, som ešte pokope nevidel.

Podujatie THE BAR 2008 rozdelili organizátori do troch hlavných tém - BAR BUILD, BAR MENU a BAR SHOW.

BAR BUILD
Osvedčená téma z minulého roku sa venovala barovému dizajnu a zaberala na výstavisku naozaj široký priestor. Prezentovali sa tu firmy, ktoré sa zaoberajú kompletným poradenstvom pri otváraní baru s dôrazom na celkový dizajn. Hostia mali možnosť diskutovať priamo s architektmi a mladými dizajnérmi, ktorí sa často zameriavajú na dosť avantgardné interiéry. Priznám sa, keďže mám dosť jasnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať môj bar, tejto téme som nevenoval veľkú pozornosť. No nemohol som si nevšimnúť veľké strapce hostí, ktoré sa zhromažďovali práve okolo týchto standov.

BAR MENU
Hlavnou ideou bolo priblížiť záujemcom zostavovanie barového menu s dôrazom na barfood. Na „Flour Station” vystúpili napríklad Jon Rolfe, výborný kamarát Jamieho Olivera, ktorý začínal v jeho Restaurant Fifteen a mal výrazný podiel na jej napredovaní. Prezentovala sa aj „luxury” vodka Akvinta z Chorvátska v spojení s jedlom a cocktailmi, či talianska Gastronomica, ktorá ukázala svoj „cousine-style” s dôrazom na ručne vyrábané kvalitné syry.

BAR SHOW
Jadro veľtrhu tvorila práve bar show. Hneď v prvý deň sa Bartender`s Theatre stal dejiskom finále najprestížnejšej britskej barovej súťaže Theme`s Best Bartender Competition. Boli sme pyšní, že súťaž otváral Slovák Erik Lörincz, ktorého sme si samozrejme nemohli nechať ujsť. A hoci si Erik napokon na prvú cenu nesiahol, pre nás bol jasným víťazom!

Druhý deň už pódium patrilo masterom distillerom značiek Buffalo Trace bourbon whiskey, El Dorado rum. Sagatibu Cachacu predstavil jej „brand ambassador” John Gakuru a históriou tohto brazílskeho destilátu sa zaoberali Anastasia Miller a Jared Brown. Posledná prednáška druhého dňa na Bartender`s Theatre patrila pánom z britského Worldwide Cocktail Clubu Henrymu Besantovia a Dre Massovi, ktorí prezentovali cocktaily a drinky z Tequily Partida.

DEMO BAR
Demo Bar mal po celé dva dni pod taktovkou legendárny Dick Bradsel. Jedným z lákadiel bolo určite vystúpenie barmanov z GSA /Germany, Switzerland, Austria/, organizované prestížnym Mixology Magazínom. Bastian Hauser, spolumajiteľ spoločnosti Barworkz a súčasne drinksdirektor Mixology Magazínu prezentoval nemeckú barovú scénu. Bastian prezentoval nemecký Steinhäger, druh ginu vyrábaný v Nemecku spoločnosťou Schwarze & Schlichte, a samozrejme nemohol vynechať bittre značky The Bitters Truth, ktoré sa stávajú pojmom na svetovej barovej scéne.

Švajčiarsko prezentoval Michael Mattersberger zo spoločnosti Swiss Bar Forum. Nevynechal ochutnávanie národného alpského „bittru” Appenzeller s viac ako 100-ročnou históriou, ktorý nádherne chutil po bylinách s výraznejšími stopami anízu. Predstavil švajčiarsku Castle Whisky, ktorú produkuje rodina Käser s viac ako 200-ročnou tradíciou. Whisky sa vyrába v najmenšej paliarni whisky na svete klasickou destiláciou v pot stilloch
a v úlohe master distillera sa jej venuje priamy potomok rodiny pán Rüdi Käser. Nezabudol ani na Kirschwasser, ktorý sa považuje za švajčiarsky národný destilát a páli ho viac ako 50% všetkých producentov alkoholu v krajine.

Našich susedov z Rakúska prezentoval šéfbarman Loos Baru Dietmar Poetscher. Predstavil salzburský Mozart Le Choc Scho­­­kola­denbrand. Mimochodom, do distilérky Mozart investoval ázijský nápojový gigant Suntory, ktorý kúpil 50% akcií a očakáva sa výrazné napredovanie likérov a destilátov značky Mozart.

Z rodinnej pálenice Reisetbauer prezentoval Dietmar Ingwerbrand (zázvorový destilát) a Karottenbrand (karotkový destilát), ktorú neskôr použil spolu s Celery bitters do svojej verzie Bloody Mary. Ako neskôr dodal Bastian Hauser: „Cieľom našej prezentácie bolo ukázať, ako môžu barternderi pracovať s klasickými receptúrami, ale namiesto základných destilátov, ako sú vodka, rum či gin môžu využiť jedinečné regionálne produkty, ktoré nesú v sebe znaky inovácie, alebo si zakladajú na zvlášť výnimočnej kvalite.“ Názorne to demonštrovali na spomínanej Bloody Mary, ďalej pripravili Austrian Mule, ktorý pripravili zo spomínaných destilátov z karotky a zázvoru, čerstvej limetovej šťavy a jablkovej šťavy, bittrov a zázvorového piva. Potom nasledoval ešte GSA Sour, kde bol použitý Mozart Le Choc, Himbergeist (malinovica), celery bitters, citrónová šťava, cukor a vaječný bielok.

Po nich pódium prevzal Stanislav Vadrna, ktorý už tradične hovoril o svojom vnímaní pohostinnosti, vychádzajúc z tradícii japonského bartendingu. Teda - dokonalosť v detailoch, pokora a „odkopnutie svojho ega“ a k tomu štipka talianskej nonšalantnosti, ktorú nazýva „sprezzatura”. Nebudem hodnotiť osobne, radšej si požičiam slová pána Salima Khouryho, ktorý už 38 rokov pracuje ako headbartender a bar manager v legendárnom londýnskom hoteli Savoy: „Toto bola tá najlepšia session v mojom živote! Cítim sa trochu zahanbený, pretože som si uvedomil, koľko sa ešte musím učiť…”
Jeden z najväčších ohlasov si vyslúžila prednáška tímu barcelonského baru Dry Martini. Ich prezentácia sa niesla v znamení „evolution of cocktail”. Barmani, ktorých viedol majiteľ baru Javier De las Muelas, predstavili novú edíciu vychádzajúcu z klasických cocktailov a drinkov ako Martini Cocktail, Gin Tonic, White Russian či Gimlet. Mňa osobne zaujali najmä Dry & Tonics, čo boli gintoniky dolaďované vlastnými zaujímavými infúziami. Veľmi mi chutil Jim Let Foxt Rot - jemná a perfektne vyvážená podoba Gimletu v long-drinkovom štýle.

Potom nasledovali Martini Frapés, rôzne už hotové infúzie Martini cocktailu s príchuťami wasabi, malina, káva, chilli, madras a ďalších vo forme ľadového frapé. Tie boli sprevádzané malými tapas, ktoré špeciálne k týmto cocktailom vytvoril šéfkuchár Daniel Chavez Bello, veliaci v kuchyni Speakeasy Restaurant, nachádzajúceho sa v skladových priestoroch baru Dry Martini.

Mnohých zaujala aj skupina „Spoon Martinis” v želatínovej podobe, ako aj vo forme Brulée a Merenques (sladké pečivo z vaječného bielka a cukru). A musím uznať, že aj keď nemali tradičnú podobu tekutého cocktailu, chutili naozaj veľmi dobre. V tejto forme sa servírovalo Lychee Martini, White Russian, Americano vo forme Brulée či Whiskey Sour v podobe Merengue. Veľmi zaujímavo a chuťovo vyvážene pôsobili „Sweet Martinis” s chuťami kokosu, lychee, passion fruit, jahody, či jablka a čokolády.

No kráľom prezentácie bol jednoznačne cocktail s názvom Carnyvore. Tento drink je pomenovaný po kvete mäsožravej rastliny, v ktorej je aj servírovaný. (Samozrejme, v jej sušenej podobe.) Súčasťou receptúry je korenie, pochádzajúce z rastliny Sechuan Button, ktoré spôsobuje pocit jemného elektrického prúdu na jazyku. Tento pocit však vôbec nie je nepríjemný, práve naopak: keď odznie, máte chuť znova si ho pripomenúť, a v mysli vám tento neopakovateľný chuťový zážitok zostáva na celý život. Veľkolepý záver prezentácie!

Kto sa tešil, že si tento exkluzívny drink bude pripravovať aj doma, márne. Keďže tím odborníkov okolo Chaviera de las Muelasa, zložený z majstrov barmanov, kuchárov a lekára, pracoval na tomto projekte vyše roka, presné receptúry sa zatiaľ nikto nedozvedel, ale podľa kuloárnych informácií sa to má už koncom tohto roku zmeniť.

Druhý deň sa v Demo bare predstavili holandskí Fabulous Shakers Boys pod vedením Ricarda Sporksledeho, a po nich Američania z Las Vegas na čele s maestrom Francescom Lafranconim. Ich prednáška bola zameraná na čerstvosť a kvalitu produktu v spojení s perfektnou kreativitou a komunikáciou. V susednom „Taste and Flavour Forum” priebežne prebiehali tastingy a prednášky na destiláty. Stretli sme tu Dasmoda Payna - master distillera Beefeater ginu, rumovú degustáciu viedol Tony Hart, renomovaný autor rešpektovaného Whisky magazínu, Dave Broom sa ujal prednášky o škótskej whisky, vodku mal na starosti expert na tento destilát a autor niekoľkých kníh Ian Wisniewski. Prednášalo sa aj o armagnacu, cognacu a Bourbon whiskey.

V centrálnej časti výstaviska si rozložila svoj stan „Tequila Embassy”, kde dva dni takmer nepretržite prezentovali najlepší Tequila Ambassadori Thomas Estes, Julio Barmejo a Phil Bayly mexický poklad z modrej agáve. Svojou jedinečnosťou pútal pozornosť aj Mahiki Bar, ktorý postavili na Barshow Mahiki Beach bar v Tiki štýle. Plno piesku, paliem, tiki mugov a tiki drinkov. Prednášali tu executive chef siete Trader Vic Shiran Fonseka, Angus Winchester s Jamiem Wilsonom, a pol hodinovú „rum tasting session” viedli Ian Burrel, známy britský rum ambassador, a Ben Reed, brand ambassador pre rumy Wray and Nephew a Appleton zároveň pôsobiaci v spoločnosti IPB bartenders. (V minulosti sa predstavil v 13-dielnom televíznom projekte pre BBC s názvom Shaker Maker.)

Organizátori nezabudli ani na horúce témy, ktoré sú s barovou kultúrou úzko späté. Na prvom poschodí pripravili tzv. Bar Show Business Lounge, kde prebiehali semináre na také vážne témy, ako sú vplyv a nebezpečenstvo terorizmu v sektore služieb. Otázky týkajúce sa bezpečnosti barov riešili s expertmi na konfliktné situácie s dôrazom na „door security”.

Čo na záver? The Bar 2008 ma nadchla. Najmä svojou príjemnou veľtržnou atmosférou, pripomínajúcou mravenisko, živými prezentáciami, profesionálnymi prednášajúcimi. Nadchla ma aj tým, že priniesla nielen nové informácie a skúsenosti. Bar Show je rovnako dôležitá aj preto, že sa tu stretávajú barmani z celého sveta, ktorí sa doteraz poznali iba z internetu. Len jedno negatívum: deje sa tu naraz toľko zaujímavého, že človek sústavne ľutuje, že nemôže byť všade. Tak na budúci rok v Londýne!
text: Luboš Rácz

OUR CHOICE: MAI TAI


Pôvod Mai Tai, ktorý je popri Zombie asi najznámejší tiki drink na svete, je trošku nejasný. Súboj o to, kto je autorom drinku, zvádzali svojho času legendy, ktoré sa zaslúžili o vznik a celosvetový rozmach tiki kultúry, páni Don Beachcomber a Victor Bergeron, známy pod menom Trader Vic. Pokiaľ ide o Mai Tai, veľká väčšina sa prikláňa práve k Trader Vicovi, ktorý príbeh zrodu drinku uvádza vo svojej knihe „Trader Vic`s Book of Food & Drinks”.

„Existuje veľa dohadov o zrode drinku Mai Tai. Rád by som veci uviedol na pravú mieru. Ja som stvoril Mai Tai. Mnohí sa to snažili spochybniť. Často sa tvrdilo tiež, že vznikol na Tahiti. Všetky tieto nezmysly len zhoršujú moje vredy…“ tvrdí Trader Vic, a ďalej pokračuje: „Po úspechu s rôznymi exotickými rumovými drinkami som mal v roku 1944 pocit, že by mal pribudnúť ešte jeden, ktorý by mal taký úspech ako Martini, Manhattan, či Daiquiri… V bare mojej reštaurácie v Oaklande som zobral fľašu 17-ročného rumu J. Wray Nephew z Jamajky. Mal výnimočnú zlatú farbu so stredným telom a plnú, ostrú arómu, tak typickú pre jamajské rumy. Nechcel som ju prekryť ovocnými šťavami, či korenistými esenciami. Preto som vytlačil šťavu z čerstvej limety, k tomu som pridal trošku holandského pomarančového curacaa, strek sirupu z kandizovaného cukru a kvapku francúzskeho orgeat sirupu, kvôli jemnej mandľovej aróme. Pridal som veľa drteného ľadu a silno som to premiešal. Do hotových drinkov som kvôli farbe pridal kôru z polovice limety a k tomu vršok čerstvej mäty. Obidva drinky som venoval Hamovi a Carriemu Guildovcom - priateľom z Tahiti, ktorí sedeli v ten večer na bare. Carrie ochutnal a hovorí: „Mai Tai - Roa Aé!” V jeho rodnej reči to znamená: Nie z tohto sveta - to najlepšie. Tak som drink pomenoval Mai Tai. A každý, kto hovorí, že ja som tento drink nevymyslel, je špinavý skunk!”

Ak tejto verzii uveríme, po prečítaní týchto riadkov je každému jasné, že Trader Vicovi nešlo o to vytvoriť silný drink, z ktorého by sa dalo veľmi rýchlo dostať do dobrej nálady. V prvom rade mu išlo o drink, v ktorom bude dominovať kvalitný rum. Spomínam to preto, lebo v našich zemepisných šírkach má tento kultový tiki drink až príliš mnoho podôb a získal si povesť „rýchleho opíjača”. Barmani sa snažia do drinku dostať čo najviac rumu, ktorý sprevádza až príliš veľké množstvo sirupu a rôznych cordialov či džúsov, čím vzniká silná a sladká napodobenina, ktorá nemá so skutočným „MAI TAI” nič spoločné. Niektorí v snahe zvýšiť silu a účinky neváhajú pridať napodobeninu vysokopercentného rumu či českého absinthu…

My sme našu cestu do Londýna na barový veľtrh spojili práve s ochutnávaním kráľa tiki drinkov. Zamierili sme do Trader’s Vic a Montgomery Place.

TRADER VIC`S - HOTEL HILTON, 22 Park Lane, London

Išli sme sem s veľkými očakávaniami. Kde predsa môžete dostať lepší Mai Tai ako v originál tiki bare? Pri vchode nás víta drevená socha nejakej polynézskej prsnatej bohyne, schody do podzemia pomaly otvárajú očakávanú atmosféru. Nádherná ukážka tiki kultúry so všetkým, čo k tomu patrí. Nechýbajú drevené sochy, totemy, siete, či kajaky visiace zo stropu a podobné doplnky vytvárajúce nádhernú symbiózu tematického baru dotiahnutého do najmenších detailov.

Mai Tai je servírovaný v sklenenom pohári s bielou potlačou a logom. Podávaný na drtenom ľade, k povinnej ozdobe - osminke vytlačenej limety a mäte - je pridaný na štýlovom tiki špíze kúsok ananásu a cocktailová čerešňa.
S chuťou sme boli spokojní. Boli sme predsa v originál Trader Vic`s bare, ktorý by sa dal nazvať akýmsi vzdialeným rodiskom tohto drinku, tak sme si nedovolili pochybovať. Keď sa nás manager prišiel spýtať, či sme spokojní, vyslovujeme súhlas, ale predsa len sme boli zvedaví na receptúru a prípravu drinku. Manager v obleku nám s francúzskym prízvukom, ktorý v tomto prípade vôbec neznel šarmantne, vysvetlil pôvod a históriu nielen Mai Tai, ale aj celej siete značky Trader Vic. Bolo by to fajn, keby vložil do toho aj kúsok vášne či srdca a neponúkal naučené frázy, ktoré pôsobili až príliš umelo…
To, prečo ten Mai Tai bol „iba“ dobrý, sme sa dozvedeli až na druhý deň, keď sme na Barshow stretli executive chefa Trader Vic`s Shirana Fonskeka, ktorý si nás na rozdiel od svojho nadriadeného získal svojou skromnosťou a srdcom pre značku Trader Vic. Priznal však, že niektoré veci nedokáže ovplyvniť, takže drink pripravujú zo špeciálneho Trader Vicovho Mai Tai mixu /čo je samozrejme v poriadku/, rumy používajú Appleton V/X a Myers`s. Škoda len, že limetová šťava je iba z koncentrátu…

MONTGOMERY PLACE 31 Kensington Park Road, Notting Hill, London

Bar, ktorého team patrí medzi to najlepšie na britskej barovej scéne, nás nesklamal. O celkovej atmosfére baru sa viac dočítate v budúcom čísle, tak sa v týchto riadkoch budeme venovať iba Mai Tai.
V Montgomery servírujú Mai Tai do veľmi pekných, štýlových misiek zo silnejšieho skla, väčšími kúskami ľadu. Keď som ochutnal, moje obavy, že ma drink dorazí a pokazí tak pekný večer (ktorý začal v japonskej reštaurácii so saké), sa našťastie vytratili. Chuť bola veľmi príjemná, kvalitný rum jemne doladený príjemnou mandľovou chuťou, pomarančovým likérom a sladkosť pekne vyvážená čerstvo vytlačenou limetovou šťavou. Celý drink mal obsah približne 12-15 centilitrov, takže sa príjemne popíjal a o chvíľu ste mali chuť na ďalší. Nebyť toho, že v Montgomery už zatvárali, neváhal by som s ďalšou objednávkou…
Myslím, že určite stojí za zmienku doplniť receptúru, pretože je to nádherný príklad, ako sa pristupuje k drinkom, ktoré si vzhľadom na svoj pôvod zaslúžia trochu iný prístup, než na aký sme bežne zvyknutí v našich baroch.

MAI TAI
50 ml - jamaican rum appleton V/X
15 ml - dry orange curacao
dash rock candy syrup (pripravujú si ho sami v pomere 2:1 a pridávajú do neho ešte vanilkový lusk)
15 ml - francúzsky orgeat sirup
čerstvá limetová šťava z polovice limety (v Montgomery zásadne „a la minute”)
Podávané na lámanom ľade s limetou, mätou a čerešňou.
Čerešňa je naložená v zmesi, ktorá chuťou nápadne pripomína Martinez. Asi ani netreba pripomínať, že si ju takisto pripravujú sami.

COCKTAIL: ROB ROY


Mohlo by sa zdať, že cocktail s týmto názvom netreba väčšine barmanov nijako zvlášť predstavovať, prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvý - je to verzia ešte známejšieho cocktailu Manhattan, rozdiel je iba v použití druhu whisky. Druhý - patrí medzi naozajstných cocktailových starých otcov a má svoje významné postavenie vo väčšine cocktailových lístkov po celom svete. Čo môžeme pokojne považovať za tretí dôvod. Napriek tomu nezaškodí zopakovať si trochu jeho histórie.

Cocktail Rob Roy po prvýkrát namiešali v roku 1894 v newyorskom hoteli Waldorf-Astoria. Stalo sa tak pri príležitosti premiéry opery s názvom ROB ROY, ktorej námet vychádzal z príbehu „škótskeho Jánošíka“ Roberta McGregora, prezývaného Rob Roy.
Nazrel som do knihy Waldorf-Astoria Bar Book, vydanej Albertom Stevensom Crockettom v roku 1935, a naozaj som tam našiel receptúru, v ktorej sa uvádza rovnaký pomer talianskeho vermouthu, škótskej whisky a strek orange bitters. Ak sa pozrieme na dnešnú bežnú prípravu tohto cocktailu, vidíme pár dosť podstatných rozdielov. Postupom času sa pomer upravil na 2:1 v prospech škótskej whisky. Orange bitters zasa často barmani nahrádzajú angostúrou, čo mohlo byť spôsobené nedostatkom kvalitných bitters. Preto angostúra mala po dlhý čas zaslúžene navrch. Dnes sa situácia výrazne zmenila, no každopádne použitie angostúry z Trinidadu nie je ani dnes vôbec zlou voľbou. Výber značky talianskeho vermouthu je na každom, ale podľa mňa by to mal byť vždy vermouth červený. Rôzne dry a perfekt verzie už podľa mňa nie sú tým pravým orechovým…
Čo však výrazne ovplyvňuje chuť tohto cocktailu, je použitie whisky. V každom prípade by sa na Rob Roy mala vždy použiť whisky zo Škótska! Keďže predpokladáme, že v období, keď vznikol cocktail, sa už v Amerike podľa všetkého miešaná škótska whisky bežne predávala a aj hojne používala, mala by to byť práve miešaná whisky. Čím vyzretejšia, tým lepšia…

Keďže sa mi v jeden piatkový večer zišli na bare naozaj výnimoční hostia – známy český barový žurnalista Saša Mikšovic a slovenský top barman v Londýne Erik Lörincz, nemohol som to nevyužiť a neochutnať s nimi Rob Roy hneď na dva spôsoby. Každý s inou whisky, no pre výnimočných hostí obe výnimočné: Ballantines 17 y.o. a Chivas Regal 12 y.o. Saša to samozrejme zobral ako výzvu, a aby nebol vizuálne ovplyvnený, vyšiel počas prípravy na terasu. Večer s tastingom Rob Roya sa mohol začať.
Na každý Rob Roy som použil nádherné Carpano Antica Formula /2cl/, 6 dropov angostúry a 4cl whisky. Zamiešal som to so zamrazeným ľadom a prelial do pripravených vymrazených pohárov. Keďže nám išlo o chuť whisky, pomarančovú kôru, ktorú bežne používam na dokončenie cocktailu, som tentoraz vynechal, a vložil som iba umytú cocktailovú čerešňu.
Cieľom nebolo určiť, s ktorou whisky je cocktail lepší. Išlo skôr o to, aby sme odkryli chuťové vlastnosti jednotlivých verzií, ktoré môžeme pri vhodnej príležitosti opísať hosťovi (a tým aj lepšie predať).

A tu sú naše postrehy:

LUBOŠ RÁCZ, PALADIUM BAR & RESTAURANT a BARMAGAZINE

Ballantines:

Chuť by som opísal týmito slovami: robustná, plná, zaoblená, pre mňa veľmi príjemná. Spolu s vermouthom vytvorila pekne nasladlý, aj keď silný cocktail, ktorý by mohol chutiť aj dáme.

Chivas Regal:
Podľa mňa tu bola chuť výrazne ostrejšia a suchšia a veľmi pekne dopĺňala sladkú chuť vermouthu.

ERIK LŐRINCZ

Ballantines:
Cocktail s Ballantines bol v chuti plnší a výraznejší, whisky veľmi dobre harmonizovala so zvoleným vermouthom. Vyrazná chuť po zrelej whisky s jemnou drevenou až dymovou chuťou.

Chivas Regal:
Naproti tomu bol cocktail s Chivas Regal ľahší, ovocnejší, určite by som ním začal nejaký neskorý obed.

ALEXANDER MIKŠOVIC, BAROVÝ ŽURNALISTA

Saša mal úlohu ťažšiu, pretože nevedel, ktorý cocktail je s ktorou whisky pripravený. K drinkom hovorí: „Trošku ma zarazilo, že ostrejší a mohutnejší Rob Roy bol na báze Ballantines 17 y.o. Skôr by som tipoval Chivas. Určite to chcelo vypiť viac a hlavne viac o tom popremýšľať. Mne osobne chuťovo v spojení s vermouthom a angostúrou viac vyhoval s Chivas Regal 12 y.o.

My sme si večer s Rob Royom a dvomi skvelými whiskami užili. A zhodli sme sa na tom, že dve kráľovské značky Ballantines a Chivas medzi sebou súťažiť nemusia, každá svoju kvalitu dokazuje už dlhé roky. Je len na vás, ktorú na cocktail použijete. Isté je, že ak chcete dostať vaše cocktaily na vyššiu úroveň, je na to Ballantines 17 Y.O. rovnako ako Chivas Regal 12 Y.O. viac než dobrou voľbou.

ALL ABOUT: NEALKO NIE JE NUDA!


f1.bmp 

Aj keď sa každému skúsenému barmanovi s láskou ku klasickým cocktailom môže zdať téma nealkoholických miešaných nápojov trošku nudná a nezáživná, nie je to celkom tak. Už len z pohľadu predajnosti je jasné, že tento segment v ničom nezaostáva za kategóriou ostatných drinkov, ktoré obsahujú nejaký ten likér, či destilát. Myslím si, že túto pozíciu si nealkoholické mixy udržujú hlavne vďaka nulovej tolerancii alkoholu za volantom a čoraz viac sa presadzujúcemu zdravému životnému štýlu.

Dnes nie je ničím výnimočným – skôr naopak – ak sa okolo štvrtej-piatej poobede v bare dostávajú k slovu objednávky typu: „Jedno mojito, prosím. Ale bez alkoholu!“… Každému profesionálovi za barom by malo byť preto jasné, že si zďaleka nevystačí s repertoárom osvedčených „old cocktails“, ale rovnako v malíčku musí mať aj prípravu kvalitných nealkoholických drinkov. A nezostať pri tom len pri „mojite bez alkoholu“, pripraveného z jablkového džúsu či zázvorovej limonády.
Nechávam teraz zámerne bokom exotiku v podobe pitahaí, rambutanu, pravej maracuje, či čerstvých fíg. Hovorím o téme nealko z pohľadu
baru v malom meste, ktorý je síce trochu obmedzovaný kúpyschopnosťou návštevníkov, no napriek tomu im chce za akceptovateľnú cenu poskytnúť niečo, čím sa odlíši od prispatej konkurencie a zároveň ponúkne hosťom niečo zaujímavé. Pričom kladie dôraz na použitie domácich surovín, čerstvosť ovocia či zeleniny a na zásady prípravy miešaných nápojov.

Bez šťavy to nejde…

Základnou bázou veľkej väčšiny nealkoholických drinkov sú džúsy a šťavy. Tie tvoria telo nápoja a veľkou mierou rozhodujú o kvalite výsledného produktu.
Nezabudnem na to, keď sa ma jeden dlhoročný spolupracovník Schumann`s baru v Mníchove asi pred 5-timi rokmi spýtal, či na výrobu drinkov používame čerstvé šťavy. Vtedy som sa trochu zahanbil, a musel som priznať, že nám predajná cena drinku /nealko sme vtedy predávali po 50,-Sk/ nedovoľuje používať čerstvú pomarančovú, či grapefruitovú šťavu. Okrem šťavy z citrónu sme všetko ostatné nahrádzali 100% -ným, aj keď najkvalitnejším džúsom na našom trhu. Vtedy kamarát len mávol rukou s poznámkou, že bez čerstvých štiav to nikdy nebude ono.
nemôžme tam nechať toho Romana? je to jediný čechoslovák, ktorý pracuje v u schumanna už vyše 20 rokov a patri k barovemu inventaru. a okrem toho, keď ho nazveme ako kamarat, mam pocit, ako keby som “znevažoval” jeho postavenie…

Dnes sme na tom o kus lepšie. Čerstvé šťavy nie sú v slovenských baroch žiadnou vzácnosťou/ tu by som to tiež nechal pôvodne, preto že zase tak bežne to nie je - možno tie bary zrataš na prstoch jednej ruky/ tu som to už opravil:

Postupne sme sa však prepracovali aj k týmto základným veciam a aj hosť pochopil, že drinky sú s nimi síce trochu drahšie, ale sú oveľa sviežejšie a chutia inak, ako tie v susednom bare… Je jasné, že podnik, ktorý v určitých chvíľach vyrába drinky ako na bežiacom páse, nemá čas na to, aby tlačil šťavy “a´la minute”. Preto je dôležité, aby každý správne odhadol množstvo, ktoré bude mať na tento “prime time” pripravené a radšej využil pomocnú silu za barom, aby v prípade potreby šťavy dopresovala, ako keby mali zostať v chladničke niekoľko dní.
A pozor na predzásobenie sa limetovou šťavou! Niekedy sa stáva, že po čase zhorkne, preto ju treba pravidelne kontrolovať a pripraviť si ju iba v malom množstve. Najlepšie je cedením cez husté sitko odstrániť biele šupky, ktoré sú vo väčšine prípadov príčinou horkej chuti vytlačenej šťavy. Ja sa tohto pravidla držím aj pri príprave citrónovej šťavy. Naopak, pri šťave z pomarančov a grapefruitov dbám na to, aby šťava obsahovala čo najviac dužiny.

Sirupy - umelé, alebo „poctivé“?

Sirupy sú v mixológii kapitola sama o sebe. Bez niektorých by sme sa za barom nezaobišli, sú také, ktoré si radšej vyrobíme sami, o iné radšej ani nezakopneme. Netajím sa tým, že som odporca umelo vyrábaných sirupov, z ktorých d.bmpväčšina čerstvé ovocie “videla” iba v podobe malého množstva koncentrátu. O obsahu veľkého množstva konzervačných látok ani nehovorím. Niektoré dokonca predčia chuť reálneho ovocia, a sú tak výrazné, že je len ťažko uveriť, že sa na ich výrobu naozaj použilo ovocie.
Preto dávam prednosť v niektorých prípadoch marmeládam, ktoré si dokážem pripraviť veľmi jednoducho pomocu želírovacieho cukru a ovocia.
Ak chcem zachovať naozajstnú prírodnú chuť ovocia, namiesto jahodového
či broskyňového sirupu používam pyré a priamo do šejkra pridám polovičné množstvo cukrového sirupu. Rozdiel je neskutočný…
Používanie čerstvého ovocia môže v niektorých ročných obdobiach značne zvyšovať vstupné náklady na výrobu, preto nie je zlé používať zamrazené ovocie. Je to vždy lepšia alternatíva v porovnaní s priemyselne vyrábaným sirupom. Ďalšou veľmi kvalitnou alternatívou je výroba sirupov priamo v bare. Niektorí môžu namietať, že nemajú k dispozícii kuchynské zariadenie, pritom väčšinou postačuje iba malá jednoplotenka, fantázia, či dobrý zdroj z internetu, alebo odborného časopisu…
Druhá stránka je nákladová položka. Napríklad sirup z granátového jablka vyjde niekoľkonásobne drahšie ako priemyselne vyrábaná napodobenina, ale keď si porovnáte takto vyrobený sirup so sirupom (trebárs aj renomovanej) značky, výsledok hovorí jasne v prospech toho drahšieho, “poctivejšieho” produktu.
Niektoré druhy však výjdu veľmi lacno, keď trošku popustíte uzdu fantázie, dokážete pripraviť sirupy s nádhernými príchuťami, ktoré len tak bežne nedostanete a vaše drinky budú naozaj iné. Spomeniem napríklad sirupy z kardamonu, badianu, zázvoru, zeleného, alebo earl grey čaju, bitter sirup z citrusových kôr, či čokoládový krém zo 70%-tnej čokolády.
V čom som zatiaľ nehľadal vhodnú alternatívu, je kokosový sirup. V niektorých klasických ortodoxných “american baroch” drinky s kokosovým sirupom dokonca ani neponúkajú! No vzhľadom na to, že náš podnik hojne navštevuje atraktívne dámske publikum, som pri rozmýšľaní o novej ponuke nealkoholický drinkov nemohol túto príchuť nechať bokom. Keďže nie je sirup ako sirup - a pri kokosovom to platí zvlášť, rozhodol som sa pre ten, o ktorom môžem hovoriť ako o kokosovom kréme. O rozdieloch medzi niektorími značkami kokosových sirupov si prečítate na str….

Tea & co.

Aby sa všetky nealkoholické drinky na seba nepodobali a nechutili iba ako smotanovo-kokosové, alebo tropicko-ovocné, je dobré hľadať alternatívy.
Tu môžu dostať priestor aj netradičné chute v podobe prírodných čajov, ktoré ponúkajú naozaj široký priestor. Nie je potrebné ich dochucovať a ich prednosťou je jednoduchá príprava, nenáročné skladovanie a relatívne dlhá trvanlivosť /2-4 dni/. Chute ako zelený čaj, ibištek, earl grey dodávajú do drinku nezameniteľnú a veľmi zaujímavú chuť.

V súčastnosti sa teší veľkej obľube aj nealkoholické zázvorové pivo, ktoré dokáže dodať drinku sviežosť a jemnú pikantnosť. Ak ho použijete, nezabudnite na ozdobu z čerstvého zázvoru v podobe najemno nakrájaných pásikov či plátkov.

Nechcem obísť ani skupinu dochucovadiel - bittrov, ktoré v súčasnosti prežívajú veľký návrat hlavne v klasických alkoholických cocktailoch. To však nebráni tomu, aby sme ich nemohli použiť aj v drinkoch bez alkoholu. Už len jednoduchá kombinácia kocky trstinového cukru s angosturou, čerstvou sódou a limetovou kôrou podávané na pekných ľadových kockách dokáže z obyčajnej sódy spraviť božský nápoj na uhasenie smädu.

Alternatív, ako sa ponukou nealkoholických drinkov odlíšiť od konkurencie a zaujať hostí je naozaj veľa. Niekedy stačí len pozerať sa okolo seba, nasávať vôňu jari v prírode, poprechádzať sa v záhrade, či zastaviť sa skoro ráno na trhu….

OUR CHOICE: NA MOJITE VO VIEDNI


Tekutá Kuba. Rafinovaná sladko-kyslá zvodnosť. V jednom pohári nájdete všetko, pre čo Kubu tak milujeme: pokušenie, slnko, sex-epíl, pohoda, výrazné chute a vône, osvieženie. Dnes jeden z najrozšírenejších cocktailov si začal raziť svoju cestičku do sveta už v 20-tych rokoch minulého storočia. Na Kube si ho veľmi rýchlo zamilovali americkí turisti, vyhladovaní z mučivej prohibície, a potom bolo už ťaženie mojita po celom svete sprevádzané len úspechom. Popíjajú ho bohémi a umelci, biznismeni, študenti, znalci a fajnšmekri, aj laici. Mojito sa stalo ikonou. Barovou istotou. My sme sa za ním vybrali za hranice, do pár desiatok kilometrov vzdialenej Viedne, aby sme sa presvedčili, či mojito všade znamená mojito…

Pôvodne sme boli zvedaví predovšetkým na mojito, a porovnať, ako si s touto legendou poradia naši rakúski susedia. Nakoniec sme zistili, že rozdiely medzi slovenskými a zahraničnými barmi sú celkom inde. Nie v schopnosti naučiť sa receptúru a ovládnuť všetky technické grify. Ak vám totiž v bare nenamiešajú aj niečo navyše, zhorkne vám na jazyku aj to najlahodnejšie mojito… Hovorí sa tomu aj prístup, atmosféra, oduševnenie, profesionalita, vášeň. To všetko sme vo viedenských baroch – okrem osviežujúcich cocktailov – našli…

HOTEL IMPERIAL
Nádherné, exkluzívne miesto, v ktorom počujete „dýchať“ čas. Kde sa vás dotýka patina, závan histórie, akási „starina“, ktorú priestor jednoducho má a nedá sa kúpiť. Tú si musí bar jednoducho odžiť… Interiér zariadený v štýle Márie Terézie, na všetkých členov „výpravy“ hneď zapôsobilo malé pianino.
Mladý barman v bielom žakete je príjemný, veľmi úslužný, ochotný komunikovať - v bare vraj pracuje 3 a pol roka. Na jeho barchefa, ktorý je na tomto mieste už neuveriteľných 25 rokov, sme žiaľ šťastie nemali. A tak sa od mladíka nedozvedáme veľa o viedenskej barovej scéne. Sme nadšení drobnými detailmi v podobe strieborných misiek a konvičiek, dojem však kazí použitie príliš obyčajného skla.
Mojito je tu, bohužiaľ, jednoznačne najhoršie spomedzi všetkých barov, ktoré sme vo Viedni navštívili. Rum /bacardi superior/ je príliš dominantný, malé množstvo limetovej šťavy z madlovanej limetky a z hygienicky baleného krištáľového cukru ho nedokázalo vhodne dopĺňať. Keď sme si do neho pridali trošku čerstvej limetovej šťavy, ktorú nám ochotne pripravil, a drtený ľad pustil vodu, bolo to už lepšie. Dve farebné slamky vo fialovo-modrej kombinácii? Podľa slov barmana sa síce ku karibskému drinku hodia, nám však vôbec neladili so štýlom a celkovým konceptom baru. Bar má vzhľadom na históriu hotela, klientelu a atmosféru veľký potenciál zaradiť sa medzi to najkrajšie, čo rakúska hotelová barová scéna môže ponúknuť, ale žiaľ, ešte stále akoby čakal na svoje prebudenie a niekoho, kto by ukázal cestu kvalitnej prípravy naozajstného cocktailu.

Atmosféra: +++++
Zariadenie: +++++
Kvalita drinku: ++
Obsluha: +++

Celkové hodnotenie: +++

BRISTOL BAR - HOTEL BRISTOL bristol-bar.bmp

Miestnosť, do ktorej sme vkročili, bola síce na náš vkus trošku viac vysvietená, ako by sa na bar patrilo. Napriek tomu sme ihneď pochopili a vycítili vo vzduchu, že sme vošli do skutočného baru, kde nás čaká veľký zážitok. Hneď si všimneme, že v strede barového pultu na čistom bielom obrúsku je úhľade rozložené všetko potrebné náradie pre prácu barmana. Zamilovali sme si strieborné šejkre z vyrazeným názvom baru, ktoré zreteľne niesli na sebe stopy času. Z týchto vecičiek je na pohľad jasné, že to nevydražili v internetovej aukcii, ale že to naozaj používali celé generácie pred súčasnými barmanmi. Hneď ako sa zjavil barman, prišlo to hlavné: je nám jasné, že toto miesto je o ľuďoch a ich prístupe. Príjemne profesionálny, sebavedomý, zhovorčivý, nie však arogantný. Osobnosť. O čo milšie prekvapenie nás čaká, keď sa od neho dozvedáme, že je Bratislavčan! Spolu s ním barový tím tvoria štyria barmani, ktorí si zároveň robia aj servis. Každý má odhadom okolo 40-tky a každý odpracovaných minimálne 10 rokov na tomto mieste. „Náš Bratislavčan“ tu pôsobí už úctyhodných 15 rokov. (To sa u nás nevidí). Na otázku, či je ťažké dostať v tomto bare prácu, odpovedá bez zaváhania: “Ťažko, to by musel jeden z nás asi zomrieť…”
Vtedy nám to definitívne doklaplo. Jeho odpoveď sa okamžite stáva leitmotívom našej viedenskej mojito-prechádzky.

Mojito štandardnej, dobrej kvality. Madlovaná limetka, biely trstinový cukor, dostatok mäty, rum Bacardi Superior, drtený ľad. Zaujalo nás, že pri premiešavaní drinku barman zakryl pohár strainerom (a nie dlaňou, ako väčšina barmanov u nás).

Atmosféra: ++++
Zariadenie: ++++
Kvalita drinku: ++++
Obsluha:++++

Celkový dojem: ++++

LOOS BAR

Tento bar si musíte zamilovať! Okamžite cítite to magické barové časoprázdno, ktoré zažijete iba v niektorých baroch na svete. Barman príjemne zhovorčivý, charizmatický. Aj keď venoval väčšinu času svojmu štamgastovi, sediacemu pri bare, neustále udržiaval očný kontakt so všetkými návštevníkmi maličkej miestnosti, v ktorej sa však vôbec necítite stiesnene, naopak. Môžu za to určite aj zrkadlá, umiestnené na všetkých stenách miestnosti tak rafinovane, že celý čas rozmýšľate nad tým kúzlom…
Zážitkom nie je len samotný bar, ale aj zostup do podzemia – na toalety. Cesta sem je „vydláždená“ a vyšperkovaná množstvom zarámovaných fotografíí a článkov. Keď sme si prečítali výstrižok z časopisu o kráľovnej viedenského nočného života a zároveň šéfke baru - Frau Marianne Kohn, pochopili sme, že s ňou musíme hovoriť, alebo sa jej aspoň dotknúť! Podľa slov barmana prichádza vždy večer po deviatej. Takže účet a - wir sehen uns später!

Mojito v Loos bare sa stalo nekorunovaným víťazom večera. Nespĺňalo síce požiadavky komerčného, u nás podávaného mojita (napokon, ani my nie sme neboli v ten večer komerční návštevníci)), ale bolo pripravené na kubánsky spôsob. Čerstvá limetová šťava, biely trstinový cukor, veľa mäty ako v jedinom z barov pridali strek anogstury, celé kocky ľadu, havana 3 años a sóda. Výsledok - veľmi príjemný sladkokyslý drink s jemnou horkastou dochuťou, ktorá však nemusí byť každému po vôli. Nám bola…

Atmosféra: +++++  loos-bar.bmp 
Zariadenie: +++++
Obsluha: ++++
Kvalita drinku: ++++

Celkový dojem: +++++

BARFLY`S

Sklamanie večera! Najhoršie, čo sa podľa mňa môže baru, alebo reštaurácii akejkoľvek kategórie stať je to, že hosť odchádza neuspokojený, v horšej nálade ako prišiel, dokonca až nahnevaný, že tam vôbec vstúpil….

Paradoxne, bar patrí k tým najznámejším, podľa znalcov miesto, kde sa musíte vo Viedni zastaviť. Keď sme vošli do hlavnej miestnosti s barovým pultom, zostali sme ohromení. Bar na pohľadanie, nespočetné množstvo destilátov. Najlepší výber whisky, rumov, koňakov… Všade okolo samé fľaše. Ak sem prídete z ktoréhokoľvek kúta sveta a hľadáte svoju obľúbenú nielen značku, ale aj jej rarity, určite ju tu nenájde. Uznávajú Louisa Buñuela, ktorý nikdy v bare nepil víno. Nenaliali ho ani nám. Uspokojili nás so Champagne. Akceptujeme a svojím spôsobom aj vyslovujeme rešpekt. Škoda, že to je všetko, čo sa tu dá obdivovať. Ani po vyslovení viacerých komplimentov sa bartender nechytil. Kolega pripravil drinky, naservíroval a išiel si doplniť svoju dennú dávku kofeínu k jednému z voľných stolov. Druhý si listoval na druhej strane baru v novinách a niečo k tomu zajedal. Pohodička… Cítili sme sa ako otravné muchy v čase najväčšieho tepla. Chýbal už len lenivo sa točiaci stropný ventilátor. Nemali sme chuť urobiť ani jedno foto a ani na tie drinky. Len sa nám potvrdilo, že prístup človeka stojaceho za barovou doskou je to najdôležitejšie, čo robí bar barom. Odchádzali sme jednoducho znechutení.

Mojito štandardné. Čerstvá limetová šťava, biely trstinový cukor, bacardi superior, veľa mäty, sóda. Výraznejšia kyslosť trochu prevyšovala, vytratila sa však po postupnom topení drteného ľadu.

Atmosféra: ++
Zariadenie: ++++
Kvalita drinku: ++++
Obsluha: +

Celkový dojem: ++

DINO´S BAR

Návšteva tohto miesta nás ohromila, aj keď bar nedýchal takou “starinou” ako LOOS BAR. Veľmi dobrý dojem urobil už barman, ktorý práve stál vo dverách. Usmieval sa, komunikoval, neodmietol spoločné foto pred barom a potom už nasledoval koncert, v ktorom sa „náš“ barman Heinz predviedol ako dokonalý hostiteľ. Prezentoval sa prirodzene, nenútene, a ochotne prezradil tajomstvá infuzovnia destilátov. Spojenie rokfortovej vodky a hustého čokoládového likéru - mimochodom ako báza použité pyrat x.o. a rumu zacappa centenario 23, bolo naozaj dokonalé! Home made rosses liquer je zasa lahôdkou pre tie najnáročnejšie jazyky.
K tomu všetkému príjemný jazz, krásne dopĺňajúci interiér. Dominuje v ňom svetlé drevo a fotky swingovej legendy Deana Martina, podľa ktorého je bar pomenovaný. Najväčší výber bourbon whiskey v krajine. Keď sa zjaví René, majiteľ a barchef, aj keď ho nepoznáte, viete, že je to ten, čo to tu má pod palcom. Pôsobí uvoľnene a pritom profesionálne. O Dino´s bar budete ešte určite – aj v našom časopise – počuť!
Mojito veľmi dobré, príjemne vyvážená kyslosť limetky s bielym trstinovým cukrom, veľa mäty, rum Bacardi Oro, sóda a drtený ľad.

Atmosféra: +++++
Zariadenie: ++++
Obsluha: +++++
Kvalita drinku: ++++

Celkový dojem: +++++

EPILÓG

Na záver tour de Vienna sme si nemohli odpustiť ešte aspoň raz nakuknúť do Loos baru. V pokročilú nočnú hodinu mal už trošku inú atmosféru, ukázal nám aj svoju živú stránku. Mali sme šťastie, že sa nám podarilo predrať sa až k barovej doske. Spokojní, očividne znalí hostia zabratí do rozhovorov. Majiteľku sme spoznali nielen podľa fotky. Nemôžete si nevšimnúť pani s dlhými čiernymi vlasmi s lookom hippies, ktorej vek sa len veľmi ťažko háda, ktorá nemá problém poumývať poháre za barom a venovať sa hosťom. Výstrižok neklamal. Naozaj pôsobí ako kráľovná bohémov viedenského nočného života… S týmto miestom očividne žije, je jej vášňou, obsesiou, životným štýlom. Opäť sme si spomenuli na výrok spred pár hodín: …“To by musel niekto z nás zomrieť…“