Patria k špičke svojho remesla. Práve tým, že remeslo barmanstva dokázali povýšiť na niečo viac. Sú to ľudia, kvôli ktorým chodíte radi do svojho obľúbeného baru. Miestu dávajú dušu, nápojom iskru, podniku prestíž. Bartendri, ktorí vedia čo, prečo a ako…

Kto je Luboš Rácz?
Luboš Rácz je len obyčajný barman, ktorý chce, aby jeho hostia boli vždy spokojní a aby mali z pitia koktejlu a z návštevy baru zážitok. No a tak isto sa snaží udržiavanie naozajstnej barovej kultúry a kultúry pitia.

Ako si sa dostal k bartendingu
Gastronómiu som vnímal už od malička, vďaka mojim rodičom. Otec bol uznávaný vrchný - v tom čase v jednej z najlepších reštaurácií štátneho podniku RAJ v Nitre. Mama zasa pracovala ako profesionálna kuchárka, ktorá dodnes perfektne zvláda tradičnú kuchyňu starých materí. Moja šanca prišla po absolvovaní vojenčiny, keď som dostal príležitosť pracovať vtedy na najvychytenejšom mieste nočnej Nitry. Každý víkend húfy ľudí, ktorí čakali, kým sa dverník zmiluje a pustí ich dnu. Beznádejne natrieskané, super atmosféra postkomunistického baru začiatku 90-tych rokov.

Čo všetko ti to miesto dalo?
Prvý profesný vzor, prvý namiešaný gin fizz a white lady v striebornom
trojdielnom šejkri. Neskutočný rešpekt a vďaka človeku, ktorý mi dal šancu
pracovať na tomto výnimočnom mieste. Tu som pochopil, že bar zďaleka nie je len miesto, kde jednoducho dostanete piť. Bar začnete vnímať inak vďaka osobnostiam, ktoré tam pracujú. Nebolo v bare človeka, ktorý by pána Struhára /barchef/ nechcel pozdraviť podaním ruky, alebo aspoň kývnutím. Vtedy to ešte nebolo o koktejloch, ale o ľuďoch…

No odtiaľ k otvoreniu podniku Paladium ešte bolo ďaleko…
To sa musíme vrátiť do roku 1995 - vtedy padlo rozhodnutie odísť pracovať do zahraničia. Vybrali sme sa s kamarátom na vlastnú päsť. Čakali nás tri týždne prespávania v aute a chodenia od podniku k podniku s tou istou otázkou - suchen Sie einen guten Kellner? To dá človeka strašne psychicky dole, pripadá si menejcenný…
Už som to chcel vzdať, keď sme sa od kamaráta dozvedeli, že v novom bare jeho šéfa
vypadol barman. No a kamarát spomenul, že má kamaráta…

Čo to bolo za podnik?
Ball-Haus bolo zaujímavé miesto, kde sa schádzali hostia rôzneho typu. Zmes obyčajných ľudí, gayov a lesieb, bankových úradníkov v kravatách, študentov blízkej školy pre módnych návrhárov, bohémov, ktorí dokázali prepiť aj posledne požičané peniaze. Tu som sa postupne zoznamoval s naozaj kvalitnými produktami a klasickými koktejlami. Môj pohľad na bar vtedy veľmi ovplyvnila aj prvá návšteva starého Schumann`s baru. Potom prišla práca v Zürichu v reštaurácii Plaza, ktorá patrí koncernu Mővenpick. Nádherny život! Perfektne organizovaná práca, kvalitní a nároční hostia, ktorí ťa nútia ďalej sa vzdelávať, pretože koľkokrát
vedia viac ako ty… Ale sú vždy slušní a prijemní! Aj tí najbohatší… Naučil som sa tu “technike doplnkoveho predaja” a naozajstnej úcty k hosťovi.

A potom už prišlo Paladium…
Áno. Paladium je tak trochu zmesou všetkých zastávok, ktoré sme s mojím kolegom a spoločníkom absolvovali počas našej zahraničnej praxe. A trúfam si povedať, že náš bar je dnes už aj kvalitnejší ako ten, v ktorom sme začínali v Nemecku.

Aký máš vzťah ku klasickym drinkom?
Milujem ich! Od klasických drinkov sa odvíja môj pohľad na bar. Či už na náš, alebo na ten, v ktorom som hosť. Vlastne si ani neobjednávam nič iné. Skúsim Manhattan, či Side Car, a podľa toho si sprvím názor na bartendera. Aj keď pracujem, má klasický drink u mňa pri príprave výsadné postavenie. Ak mám objednávku spolu s komerčnými dlhými drinkami, klasiku si nechám na koniec, aby som si prípravu vychutnal a vyjadril vďaku a svojim spôsobom aj úctu k človeku, ktorý si takýto koktejl objedná. Možno by som to nemal hovoriť, ale najradšej by som do koktejlovej ponuky zaradil iba klasické “cocktails & drinks”. Žiadne pinacolady a mochitá by tu nemali miesto. Ale keď si porovnáme predajnosť, je to nemožné…

Myslíš, že máš ako barman v spoločnosti nejaké poslanie?
Keď sme otvárali bar a reštauráciu, bolo mojím cieľom, aby hostia spoznali Mojito, Pina Coladu, Sex on the Beach, či Caipirinhu. Aby si koktejl neobjednávali podľa čísla, ale podľa názvu. Aby už pri druhej-tretej návšteve nelistovali v knižke, a bez váhania vyslovili drink, pre ktorý k nám merali cestu. To sa podarilo. Teraz chcem, aby ľudia chuťovo vyzreli a neobjednávali si drink podľa veľkosti. Aby vypili menej, rozlišovali farby, chute, vôňe, značky a spôsoby prípravy. Aby aj laik dokázal rozpoznať kvalitného barmana od výčapníka v pube, ktorý tlačí mojito a prestal ho nazývať barmanom len preto, že v ruke drži muddler a nalieva rum cez pourer bez odmerky. Aby v barmanovi hľadal a našiel aj osobnosť, možno priateľa, či poradcu. Je jasné, že to nenájde sám od seba, to je už úloha pre nás…

Sleduješ trendy ktoré práve letia svetovými barmi? Necháš sa nimi ovplyvniť?
Sledujem, veľmi pozorne. Aj keď nie všetky ma oslovia. Páči sa mi trend návratu k starým receptúram. Páči sa mi používanie rôznych druhov bittrov, citrusových kôr a esencií. Pokúšam sa vytvoriť vlastný bitter, ale zatiaľ nie som dosť trpezlivý. Zaujímavá je aj molekulárna mixológia. Aj keď jej samotný názov je dosť všeobecný a niektorí tvrdý zástanci klasického baru tvrdia, že za barom nemá čo hľadať.
Ja súhlasím s názorom, že jednoduchú molekulárnu mixológiu praktizujeme za barom už veľmi dlho. Veď napríklad vyrobenie si obyčajného cukrového sirupu je premenenie pevného skupenstva cukru pomocou vody na skupenstvo tekuté. Páči sa mi používanie rôznych pien, ktoré môžu dať klasickému drinku iný rozmer a zážitok z jeho konzumácie.
Možno som však príliš konzervatívny barman, ale radšej uspokojím hosťa dokonale zladeným Tom Collinsom s Plymouth ginu a čerstvo vymačkanou citrónovou šťavou, ako s nejakou želatínou, prezlečenou za koktejl. Ja by som si veľmi prial, aby bolo trendom medzi hosťami vychutnávanie si koktejlov, ktoré pripravovali naši predchodcovia…

Čo profesné organizácie? Má SKBA na Slovensku podľa teba opodstatnenie?
No, to je téma na samostatný článok… Poviem to v skratke - ľudia, ktorí ju vedú a pracujú v nej, sa uzavreli do akejsi komunity, kde ide o celkom fajn biznis. Je pár vyvolených, ktorí robia nekvalitné kurzy na odborných školách a pár ľudí, ktorí čakajú na ich miesto. Organizácia necíti potrebu rozvíjať sa a rozširovať. Bežný barman o nej nepočuje, a ak by si aj chcel vyhľadať nejaké informácie, nemá kde. Oni sami za ním neprídu.

Existuje podľa teba niečo ako dokonalý koktejl?
Existuje dokonalá chuť? Na ktorej by sa zhodli všetci ľudia? Určite nie. A neexistuje ani dokonalé jedlo, či drink. Môžeme hovoriť o dokonalej vyváženosti chutí. Ale aj to je veľmi subjektívne - niekto má rád sladšie niekto kyslejšie. To je práve to nádherné na našej profesii - stále hľadáme tú povestnú dokonalosť aj keď vieme, že ju nie je možné nájsť. Máme však vzácnu možnosť komunikovať s hosťom a prispôsobiť sa jeho prianiam a chutiam priamo na mieste, pred jeho očami. V tomto sme o krok pred kuchármi.

Viem o tebe, že tvojím obľúbeným drinkom je Negroni. Vo svojom bare
ich pripravuješ vo viacerých variáciách, s rôznymi značkami ginov, vermuthov, fortikovaných, aperitívnych vín, byliniek, esencií… Máš medzi nimi favorita?
Priznám sa, ak pijem bežné Negroni pripravené z ginu, campari a martini rosso, je mi to trošku horké. Veľmi rád vymieňam martini za carpano antica formula. Je jemnejší a sladší - proste najlepší. Gin považujem za barový destilát číslo jeden, je oveľa zaujímavejší a poskytuje oveľa viac chuťových a čuchových vnemov ako vodka. Niekedy však svoju potrebuje trošku zjemniť svoju “tvrdosť”. No a keď ešte vymením horké Campari za jemný Aperol, dostaneme veľmi príjemný, aj keď trošku sladší, ale vyvážený drink. Goncalo de Souza Monteiro z Victoria Baru v Berlíne do tejto verzie pridáva ešte orange bitters od The Bitter Truth a celé to zastrekne kôrou z ružového grepu. Nazval to Contessa Negroni a je to naozajstná lahôdka. Ale mám rád aj verziu “bazalkového negroni”, ktoré pripravujem zo škótskeho ginu, carpano antica formula, campari a citrónovej bazalky, ktorú pre mňa pestuje náš bývalý barman.
Práve včera mi za tento drink prišiel poďakovať k baru jeden taliansky hosť. To poteší…

Aký je tvoj barmanský sen?
Byť majiteľom baru, ktorý nepotrebuje zarábať peniaze, kde sa miešajú iba klasické koktejly, nikto sa nikam neponáhľa, je príjemné šero a v pozadí hrá džez, ktorý nikomu nevadí. Celý večer tam hostia posedávajú, fajčia cigary a poznajú sa po mene. Nechodia tam preto, že je to “in podnik”, ale preto, lebo sa tam cítia doma. Rešpektujú a sú rešpektovaní. A aj keď prídu sami, vedia, že tam bude vždy niekto, s kým môžu prehodiť pár slov.
/doplnené 13.2.2008: teraz ma napadol ešte jeden sen, ktorý mám od mojich barových začiatkov - stáť za jedným z najlepších svetových barov a pripraviť tam aspoň jeden koktejl - v Schumann`s bare v Mníchove/

Čo ťa najviac štve na kultúre pitia na Slovensku?
Mrzí ma, že ľudia nechcú vidieť a vedieť, že bary sú aj inštitúcie, kde sa môžu naučiť niečo z histórie, umenia a etiky. Ale v prvom rade sa musia naučiť vnímať pôžitky a aj návštevu kvalitného baru brať ako pôžitok.

Čo ti napadne pri slovíčku rovnováha?
Je to tá najdôložitejšia vlastnosť, akú musí koktejl mať. Môžem použiť tie najkvalitnejšie suroviny, ale bez vyváženosti chutí je to o ničom. Veľmi rád používam bittre a citrusové kôry, ktorými dolaďujem chuť a vôňu. Dôležitý je aj spôsob a dĺžka šejkrovania, alebo miešania v miešacom pohári. Pred pár rokmi som vyrábal klasické koktejly podľa receptúr podľa barmanov, ktorých som uznával. Základom bola kniha American Bar od Charlesa Schumanna. Len som proste nalial suroviny do šejkru a prelial do požadovaného vychladeného pohára. Nehovorím, že to bolo zlé. Ale dá sa to robiť aj inak. Dnes sa nad tým zamýšľam oveľa viac - začal som porovnávať receptúry Harryho Johnsona, Jerryho Thomasa či Trader Vica s tými Schumannovými a hľadám svoju cestu, ktorá by bola najviac “vybalansovaná”.

Čo koktejly a jedlo?
Hneď ma napadlo pár kombinácií, napríklad vymrazené Vodkatini k marinovanému lososu, lososovému carpacciu, či tuniakovému tataráku? V knihách Jerryho Thomasa a Harryho Johnsona nájdeme receptúry na staré známe Cobblery. Jerry ich rozlišoval podľa druhu vína, ktorý používal pre daný drink. Základná receptúra je cukor, voda, kúsok pomaranča a biele víno. Všetko podávané na drtenom ľade. Harry Johnson ich označil v tom čase /1888/ za najobľúbenejšie nápoje Ameriky. Toto sa mi hodí v lete napríklad s ľahkým šalátom s morčacími prsiami a krevetami s rose island dressingom. Ak to však chceme naozaj praktizovať, musíme dokonale poznať chuť jedla a surovín, s ktorými pracujeme a potom len neustále skúšať a porovnávať. Stalo sa mi, že pri príprave koktejlu, ktorý som vytváral k jedlu som sa viac koncentroval na to, aby bol koktejl dokonale chuťovo vyvážený, po spárovaní s jedlom som však zistil, že by mu viac svedčala kyslosť, ktorá by mi pri konzumácii samotného koktejlu prekážala.

Ako je to s ,,rybníkom barmanov na Slovensku, je z čoho vyberať?
Toto je kapitola sama o sebe. Za päť rokov som nemal príležitosť pracovať s hotovým barmanom. Svojím spôsobom sa na prácu barmana vždy niekto nájde. Ale málokto je ochotný venovať sa tomu naozaj naplno a málokto chápe, že ani po pol roku práce za barom ešte nie je dobrý barman. Niektorých práve tie detaily, ktoré sú pri práci barmana veľmi dôležité, skôr obťažujú. Vzdávajú to, odchádzajú do menej náročných barov, kde sú za profesionálov. Potom si u neho objednáš whiskey sour a on nevie, čo má skôr chytiť do ruky… Ale samozrejme, sú aj výnimky. V našich radoch máme Anku, ktorá patrí medzi prvé profi barmaid u nás. Som naozaj veľmi rád, že nám zostáva verná, čo je vzácnosť. Bez nej by som to mal veľmi ťažké… treba však uznať, že finančná odmena u nás zatiaľ nie je adekvátna tejto namáhavej práci. Ale pokiaľ budeme kvalitné koktejly a drinky predávať pod cenu - u nás je to zatiaľ okolo 120,- Sk, tak sa ďalej nepohneme. Pevne verím, že sa to zmení.

Aký je tvoj najinovatejnejsi drink co si pocas svojej kariery vytvoril?
Nepovažujem sa za žiadneho inovátora. Možno to znie trošku sucho, ale v tomto období ma veľmi teší, že ak niekomu pripravím napríklad starý Ramos Gin Fizz, vždy je hosť veľmi prekvapený a nadšený jeho chuťou a objednáva si ho aj pri ďalšej návšteve. Myslím si, že nevytváram nejako mimoriadne inovatívne drinky. Originalitu možno vidím v infuziách destilátov, čo mi umožňuje dať klasickému koktejlu akúsi originalitu. Nie je to však nič, čo som sem priniesol ja. Len mám otvorené oči a uši. Napríklad som na Oriental Gimlet použil Bombay Gin, v ktorom som vylúhoval thaiský čaj s citrónovej trávy, kôry a bylín, rose`s lime juice a osviežil som to čerstvou limetovou šťavou a dokončil pár kvapkami lychie likéru.

Kde sa vidí Luboš Rácz o 10 rokov? Sám neviem, necháme to na osud… Ja len dúfam, že Paladium bude stále úspešne napredovať a ja budem svoje predstavy o dokonalom bartendingu realizovať v nejakom malom tmavom bare, ktorý nebude musieť zarábať peniaze…

HISTORY
Ak chceme hovoriť o jednom z najväčších sviatkov piva na svete - Oktoberfeste, alebo ako ju domáci nazývajú - Wiesn, mali by sme sa najprv pozrieť do histórie, ako a prečo tento festival vznikol.
Prvá slávnosť, ktorá sa uskutočnila na Teresienwiese, čo je miesto, kde sa oktoberfest každoročne koná, nemala s pivom vôbec nič spoločné. Bol to nápad jedného obyčajného poddôstojníka bavorskej národnej gardy, ktorý navrhol, aby sa pripravovaná svadba Ludwiga von Bayern a princezny Theresy von Hildeburghausen oslávila veľkým pretekom koní.  Cez bankára a armádneho majora Andreasa von Dall`Armi sa tento nápad dostal až ku kráľovi Maxovi I.von Bayern, ktorý bol touto myšlienkou nadšený.
17. Októbra 1810 sa tak konal prvý sviatok na Theresienwiese a skončil s takým úspechom, že sa o rok neskôr musel zopakovať.
  
Tento krát to už však organizoval Landwirtschafliche Verein in Bayern, čo môžme voľne preložiť ako spolok poľnohospodárov v Bavorsku, ktorý využil túto slávnosť a konské závody na prezentáciu výsledkov svojej práce.
Od roku 1819 prevzali celú organizáciu oktoberfestu do rúk otcovia mesta a táto tradícia sa bez výnimky organizuje do dnes stále pod vedením mesta Mníchov.
  Pôvodne sa pivo, o ktorom to dnes vlastne celé je, na Terezínsku lúku nedostalo. Občerstvenie pre návštevníkov sa podávalo o kúsok ďalej - v časti, ktorá sa nazývala Sendlinger Anhőhe. Neskoršie však mestská rada odsúhlasila aj predaj piva, čo samozrejme pivovarníci privítali s nadšením. Začali stavať akési búdy, kde sa čapovalo, konzumácia bola na voľnom priestranstve. Postupne začali k týmto búdam pristavovať atrakcie, jazdecké dráhy, kolky, či  tanečné parkety pre mladých ľudí, aby aj tých prilákali pri svoje stánky. Koncom 19-teho storočia sa z búd pomaly stávaly pivné haly a aby sa získalo viac miesta pre návštevníkov a pre pódium pre kapelu, sa kolotočové atrakcie dostali miesto mimo stanu.

Spomeniem ešte tri, pre Mníchov a pre Oktoberfest významné roky.
  V roku 1880 bol zavedený elektrický prúd, čím sa položil základ pre typické nočné osvetlenie tohto miesta. 

V roku 1892 sa po prvý krát pivo čapovalo v sklenenom “Mass -e”, čo je vlastne názov pre  typický hrubostenný pohár na pivo s uchom, s objemom 1. liter.

 V roku 1950  zaviedol vtedajší “Oberburgermeister” tradíciu, ktorú si nenechal doposiaľ ujsť žiadny úradujúci starosta. Presne na poludnie v sobotu veľkým drevenným kladivom narazí prvý sud piva a s výkrikom “O`zapft ist!” otvorí každý rok brány Oktoberfestu. Myslím, že je každému jasné, že starosta tým výkrikom oznamuje mníchovčanom, že je “narazené!” a pivo môže tiecť potokom.

DRESSCODE
Pre samotných Mníchovčanov je návšteva Oktoberfestu v tradičnom oblečení samozrejmosťou a príjemnou tradíciou. Ženy majú na sebe tradičný “dirndl”, čo sú /jednoducho povedané/ dlhé šaty zo zásterou a  s nazberanou bielou blúzkou. Páni majú na sebe širšiu bielu,alebo károvanú košeľu - vyhrnutie rukávov nad lakeť je povolené, hrubé vlnené podkolienky, bagandže a samozrejme známe “lederhose”, čo sú krátke nohavice na traky ušité z jelenicovej, alebo inej kože. Predná časť týchto nohavíc má takzvaný “padajúci mostík”, čo uľahčuje pánom po požití nespočetných litrov piva rýchlu manipuláciu pri malej toalete. Pre toho, kto má malú predstavivosť - tieto typické kroje mali na začiatku každej časti herci v ľahkých erotických filmoch, ktoré k nám dorazili tesne po revolúcii z Tyrolska a Bavorska. Väčšinou sa herečka v hlavnej úlohe volala Heidi, no a na meno herca v hlavnej úlohe si už nespomeniem…
Ale aby som sa vrátil späť k oblečeniu. Postupom času sa toto oblečenie stalo také moderné, že tu môžete vidieť v typicky bavorskom kroji aj iné národnosti - Talianov, Holanďanov, ale aj Chorvátov či Albáncov, ktorí chcú splynúť s atmosférou. Tak že ak máte chuť, smelo do toho a ubezpečujem Vás, že si vôbec nebudete pripadať ako “trotl”.

Už ako prekročíte veľký nápis “OKTOBERFEST” s aktuálnym letopočtom, ovanie Vás nádherná atmosféra, ktorá sa naozaj nedá opísať, to treba jednoducho zažiť. Zacítite nádhernú vôňu pražených sladkých mandlí a orechov, nespočetné množstvo kvalitných stánkov ponúkajúce typické bavorské wursty a iné špeciality, okrúhle “champagne a prosecco bary”, ktoré okrem tradičného francúzskeho a talianskeho šumivého vína ponúkajú aj výborné nemecké šnapsy. Všade strašne veľa ľudí všetkých národností.
Privítajú Vás kolotočové atrakcie, ktoré patria medzi to najlepšie, čo biznis tohto druhu ponúka. Samozrejme ich doporučujem vyskúšať ešte pred návštevou pivného stanu.
Niektoré krkolomné dráhy sú naozaj iba pre ľudí s pevnými nervami a silným žalúdkom.
PIVO
Hlavnou témou Októberfestu je samozrejme pivo. Svoje obrovské stany, ktoré sú schopné pojať okolo 1000 až 1500 ľudí si tu rozložili najlepšie bavorské pivovary - Augustiner, Lőwenbrau, Spaten či Paulaner. Práve na tento sviatok je varený špeciálny druh piva - Oktoberfestbier. Je to silnejšie, extra lahodné pivo s obsahom až 6% alkoholu. Jedná sa o sezónnu špecialitu, ktorú varí každý pivovar a predáva sa iba od júla do októbra.

Výstavba stanov začína už v polovici júna.
Najznámejší z nich je Hippodrom, ktorý je otvorený už od roku 1902.  Obľúbili si ho najmä nemecký prominenti pre svoju zaujímavú kuchyňu, ktorá neponúka iba typické bavorské špeciality a pre champagne bar, ktorý je súčasťou tohto pivného stanu. Čapuje sa tu Spaten.

Na lúke nájdete celkom14 veľkých pivných stanov. V každom z nich je väčšinou v strede vyvýšené pódium, kde hrá živá kapela.Večer je všade beznádejne plné a musíte mať naozaj šťastie, ak sa dostanete do tých najvychytenejších vôbec do vnútra. V stanoch sú dlhé stoly s ešte dlhšími lavicami. Keď máte šťastie na voľné miesto a zasadnete, o chvíľu k Vám príde servis. Samozrejme si objednáte Mass, robí to tak 90 percent bežných návštevníkov. Najprv pozeráte na to množstvo ľudí, ktoré sa do stanu zmestilo, niektorí už tancujú na stole s rukami nad hlavou. Po prvom obrovskom pive sa máte chuť pridať. Ak nie priamo na stôl, budete aspoň kývať trupom zo strany na stranu v rytme medzinárodných odrhovačiek, ktoré tomu všetkému dodávajú neopakovateľnú atmosféru.
Servis v týchto stanoch je úžasný. Zabudnite na prívetivé privítacie slová. Obsluhujú väčšinou dámy, väčšina v zrelom veku, niekedy majú aj okolo 50-ky. Počas môjho takmer 4-ročného pobytu v Mníchove koncom devädesiatich rokov sa hovorilo o tom, že dostať tento džob bolo v tom čase takmer nemožné. Väčšinou sa dedilo, alebo ho dostávali iba dobrí známi. Vraj sa zárobky za necelé tri týždne tejto namáhavej práce pohybovali aj s tipom okolo 6 až 7 tisíc mariek. Samozrejme, že sa pracuje od rána do večera. Potom sa ide na zaslúženú dovolenku.
Bolo veľmi zaujímavé pozorovať hlavne tie staršie ženy ako roznášajú pivo.  Do jednej ruky uchopia za uchá 4 krígle, do druhej taký istý počet. Potom s hlbokým nádychom prirazia ruky k prsiam, výčapník im rýchlo naloží na tie štyri poháre ešte po jednom pive. A rýchlym krokom idú k stolu. Keď že je všade veľmi veľa ľudí a hluku, majú ešte v ústach píšťalku a hlasným piskotom upozorňujú návštevníkov, že im stoja v ceste. Keď si zoberieme, že pivo váži s veľkým pohárom takmer tri kilá, je to úctyhodný výkon. A takto to ide celý deň.

V každom stane hliadkuje nespočet ochrankárov, ktorí okrem toho, že sa starajú o poriadok a zabraňujú aj tým najmenším potýčkam medzi opitými návštevníkmi, dávajú pozor aj na to, aby sa zo stanu nevynášal cenný suvenír v podobe Mass pohára. Ak aj náhodu prekĺznete popri ochranke von, je možné, že Vás ešte s týmto úlovkom odchytia všade hliadkujúci policajti. Tým som však chcel iba naznačiť, že sa tu môžte cítiť naozaj bezpečne.

Cena piva sa bude tento rok pohybovať medzi 7,30 až 7,90 za jeden Mass. Stúpa každým rokom, minulý rok to bolo medzi 6,95 až 7,50 Eur. Za liter stolovej vody zaplatíte 6,18 Eur a  Mass Spezi, čo je typický nemecký nealkoholický nápoj - zmes pomarančovej a kolovej limonády bude stáť okolo 7,19 Eur. Všetko tiež drahšie ako v predošlom roku.  

Keď sme už pri roku 2006, určite stojí za zmienku, že ho navštívilo 6,5 milióna návštevníkov, vyčapovalo sa vyše 61 000 hektolitrov piva, skonzumovalo sa takmer pol milióna kurčiat a takmer 150 tisíc párov bavorských bravčových párkov. Úctyhodné čísla…

Ešte na koniec to najdôležitejšie. Brány tohtoročného Oktoberfestu sa otvoria tradične v sobotu, 22-ho septembra a zatvoria sa 7-meho októbra.
Doporučujem si vyhradiť na návštevu Mníchova minimálne dva dni. Prvý pre sviatok piva, druhý pre Schumann`s bar.