Keď že nepatrím medzi filmových a literárnych odborníkov a fajnšmekrov, s menom Louis Bunuel som sa po prvý krát stretol paradoxne barmanskej knižke, od Charlesa Schumanna, ktorá stále patrí medzi moje najobľúbenejšie. V knihe je uvádená kapitola z jeho autobiografickej knihy DO POSLEDNÉHO DYCHU, nazvaná „Pozemské pôžitky“ kde nádherne opisuje svoj veľmi pozitívny vzťah k baru, a k ginu:
„Samozrejme, že v bare nikdy nepijem víno. Víno je typický fyzický pôžitok, ktorý vôbec nepodporuje fantáziu. Dostať sa v bare do stavu rojčenia a fantazírovania je potrebný podľa mňa anglický gin. Môj najobľúbenejší drink je Martini Dry a z pohľadu úlohy, ktorú hralo Martini dry v mojom živote, musím mu vždy v mojich myšlienkach venovať dve-tri hodiny. Ako väčšina klasických koktejlov aj Martini Dry vznikol pravdepodobne v Amerike. Pozostáva predovšetkým z ginu a pár kvapiek vermutu, uprednostňuje sa francúzsky Noily Prat. Skutočný znalci, ktoré pijú svoje Martini veľmi suché dokonca tvrdia, že sa Noily Prat môže pridať až vtedy, keď sa vynoria prvé ranné lúče a tie presvietia fľašu vermutu stojacu pri miešacom pohári. Američania to prirovnávajú k nepoškvrnenému počatiu Panny Márie a prirovnávajú to k lúču slnka, ktorý prejde sklom bez toho, aby ho poškodil… Toto je podľa mňa trochu prehnané. Ľad, ktorý sa použije, musí byť veľmi studený a tvrdý, aby sa neroztápal, pretože nič nie je horšie, ako vlhké Martini. Mám osobný recept, s ktorým som vďaka dlhoročným skúsenostiam mal veľký úspech:
Deň pred tým, ako prídu hostia dám poháre, šejker, gin a ľad do mrazničky. Všetko držím pri teplote 20-tich stupňov pod nulou. Keď prídu hostia, dám do zamrazeného šejkra, zamrznutý ľad, pár kvapiek Noilly Prat a pol lyžičky angostúry, všetko premiešam, a potom všetko, okrem ľadu na ktorom zostala jemná chuť vermutu a angostury vylejem. Potom pridám ľadový gin. Trochu premiešam a prelejem do zamrazených pohárov. To je celé, myslím, že neexistuje nič lepšie…” Na DVD filmu “Nenápadný pôvab buržoázie” je zaradený bonus, kde autor názorne ukazuje techniku prípravy jeho verzie kráľa koktejlov.

Luis Bunuel miloval pôžitky z fajčenia a z popíjania alkoholu. Vyjadril sa, že ak by mu niekto ponúkol znovunadobudnutie sexuálnej túžby, povedal by mu: „Nie, ďakujem, nechcem. Ale posilnite mi pečeň a pľúca, aby som mohol viac fajčiť a piť.“

Nechcem Vás zaťažovať jeho početnou biografiou, alebo filmami, ktoré režíroval, ale chcem spomenúť aspoň jednu najznámejšiu scénu z jeho prvého filmu „Andalúzsky pes“, s ktorým si získal uznanie v Paríži, v tom čase uznávaná v umeleckých kruhoch ako mekka surrealizmu a revolúcie. Tento krátkometrážny film sa hodnotí ako jedným z prelomových vo filmovom priemysle. Preslávil sa v ňom až príliš realistickou scénou, kde mužská ruka ostrou britvou prerezáva ženské viečko. Myslím si, že súvislosti s dejom v tomto momente nie sú podstatné, hovorí sa však, že Bunuel musel celý týždeň čistiť zakrvavenú posteľ a bolo mu z toho veľmi zle. O tom, koľko ginu pri tom musel vypiť sa nikde nehovorí… Len pre zaujímavosť dopĺňam, že britvu v ruke držal sám autor a oko bolo z teľaťa…

Bunuel veľmi rád vysedával v kaviarňach, kde sa stretával s rôznymi ľuďmi, naproti tomu bary si vychutnával ako školy samoty. Miloval bary tiché, chmúrne a tmavé, ale veľmi pohodlné. Najviac dvanásť stolov, obsadené najlepšie štamgastami, ktorí málo rozprávajú. „Práve si spomínam na jeden v hoteli Plaza v Madride. Nachádza sa v podzemí – je to veľká prednosť, preto že ma tu nič neruší, maitre d`hôtel ma pozná a usádza ma hneď k môjmu obľúbenému stolu, kde môžem sedieť chrbtom k stene…“
Ďalej Bunuel pokračuje: „ Odhliadnuc od Martini, ktorý zostal mojím obľúbeným nápojom, som skromným autorom kokteilu menom BUNUELONI. V skutočnosti to však nieje nič, iba plagiát známeho Negroni, iba že sa namiesto Campari, ktoré sa v tomto drinku mieša s ginom a so sladkým Cinzanom použil Carpano. Zárukou dobrého fungovania mojej fantázie bolo, že som z ginu nalieval väčšie množstvo, ako z ostatných dvoch ingrediencií. Prečo to tak bolo, neviem. Ale je to naozaj tak. Toto je koktejl, ktorý pijem veľmi rád pred večerou.”

Tu som narazil na malé odchýlky interpretácie tohoto drinku. Niektorí barmani si sladké Cinzano “preložili” ako sladký biely vermut, iní zase, vychádzajúc z historických prameňov používajú sladký červený vermut. Veľká väčšina pridáva ešte kôru z pomaranča a citróna.

Keď sa ho pýtali, že či si vie spomenúť na jeden deň, kedy vôbec nepil, odpovedal, že si na taký nespomína… ”

________________________________________________________________________

citáty Louisa Bunuela:

“Milujem tabak, ktorý tak nádherne ladí s alkoholom. Ak nazvem alkohol kráľovnou, tabak musí byť kráľom”

“Dnes, keď som už starý, takmer nevychádzam z domu. Ale vo svätej hodine aperitívu, sám v tmavej miestnosti, kde mám všetky svoje fľaše myslím na bary, ktoré som mal najradšej.”

“Jasné, že nie som alkoholik. Aj keď sa mi v mojom živote pri určitých príležitostiach stávalo, že som sa napil až do odpadnutia, väčšinou mi však pri pití išlo iba o rituál, ktorý mi nespôsoboval stav opitosti, ale iba ľahké opojenie - stav kľudného blaha”

“Prohibícia bola najabsurdnejšia myšlienka 20. storočia. Američania sa opíjali ako diví. Až potom sa naučili naozaj piť.”

“Asi by som nikdy neskončil, keby som mal spočítať, koľko krát mi alkohol pomohol pri dobrých rozhodnutiach”

Luboš Rácz

Nechcem sa v tomto článku zamýšľať nad tým, akú hudbu by mala znieť práve v tom Vašom bare. Je mi jasné, že žiadna univerzálnosť tu neplatí a štýl zvolenej hudby je tiež jedna z vecí, s ktorou sa odlíšite práve od svojej konkurencie.

Výber hudby veľmi silne vplýva nie len na atmosféru, ale aj správanie hostí v podniku. Spozoroval som to v jeden piatkový večer, ktorý prebiehal v celkom príjemnej atmosfére, podnik bol plne obsadený, všetko naznačovalo tomu, že je piatok večer, len ma zarazilo to, že sa servis prechádza v pohodovom tempe medzi stolmi, silne naznačujúc starostlivosť o hosťa a my za barom sme v kľude vybavovali jednu objednávku po druhej bez toho, aby sme pocítili tradičný piatkový tlak. A to mi trošku ako majiteľovi baru vadilo, preto že bol piatok a piatok je predsa najsilnejší večer, a my musíme makať, potiť sa a nestíhať, a nie v pohode postávať! Friday make`s the money!
V pozadí hral príjemný moderný jazz, jemne dotvárajúc pohodovú atmosféru, ktorá bola na tento večer až príliš v pohode. Tak som ešte viac stlmil svetlo, vymenil jemný jazz za rytmickú salzu, ktorú neskôr vystriedal soundrack k filmu Club 54.
Bez toho, aby sa otvorili, alebo zatvorili dvere sa začali kopiť objednávky, hostia už neboli takí zabratí do rohovorov plných problémov /no, tie problémy si len tak namýšľam…/ a všetko za krátku dobu ožilo. Tempo čašníkov a barmanov sa zrýchľovalo, hostia sa neskôr z časti vystriedali a piatok bol naozajstným piatkom, kedy sa potí, maká a nestíha…

No a teraz, ak dovolíte, sa na to pozriem z druhej strany…
Myslím si, že najhoršou alternatívou pre podnik je jednoduchá reprodukcia viac či menej obľúbenej rozhlasovej stanice. Toto je tá najtrápnejšia voľba a naznačuje, že majiteľovi a personálu je úplne jedno, aký hostia k nim chodia a odráža to vlastne celkový postoj k službám pre zákazníkov. Myslím, že viac k tomu netreba dodávať…

Nie je tiež dobré, ak bar nemá koncept, ktorý by ukázal jeho jasné smerovanie.
Keď chce prilákať hostí okolo 18-19 -tej večer na drink, hrá príjemnú hudbu, ktorá neruší a dá sa pri nej v pohode rozprávať. Keď tam však popíjate ešte nejaké dve-tri hodiny, zistíte, že pri rozhovore vám idú vyskočiť hlasivky a príjemný bar sa premenil na diskotéku, tváriacu sa ako vychytený tanečný klub.

Na druhej strane niektoré bary dokážu citlivým výberom tónov navodiť veľmi príjemnú atmosféru, dokonale zapadajúcu k prostrediu, k oblečeniu a správaniu sa personálu, k drinkom, a možno to znie neuveriteľne, dokonca aj k barovému inventáru, ktoré barman používa. Tento pocit som mal pri návšteve berlínskeho “speakeasy” baru RUM TRADER.
Zazvoníte, pán Scholl v obleku s nedbalo uviazaným motýlikom sa pozrie cez “kukátko”, pohľadom zhodnotí, či by ste svojím výzorom nenarušili atmosféru baru, ak sa rozhodne pustiť vás dnu, privíta vás podaním ruky. Otvorí sa vám neveľký tmavý priestor, ovanie vás cigarami presiaknutý vzduch a cítite sa ako v Amerike počas prohibície. Tá nádherná hudba - sladký klasický swing, ktorý počujete z reproduktorov hrá zo starého kotúčového magnetofónu a núti vás objednať si Manhattan, alebo Rum Old Fashioned, či niečo podobné. Verte mi, že na Mojito či Pinacoládu nebudete mať náladu ešte veľmi dlhý čas po návšteve tohoto baru…

Rád chodievam na rannú kávu do malej príjemnej kaviarne v našom meste.
Okrem výbornej kávy a veľkého výberu novín a časopisov na čítanie som tu však zo začiatku nepostrehol nič iné - výnimočné, čím by toto miesto vo mne zanechalo dojem. Až raz, pri poobednom esprese, keď som bol v tom malom priestore takme sám, som začul, že z nejakého miesta, ktoré som hneď nedokázal identifikovať /reproduktor bol umne skrytý za drevený paravan/ sa šírili tóny Elly Fitzgeraldovej, ktoré neliezli na nervy, ale dotvárala veľmi príjemnú, lenivú atmosféru, ktorú som si vychutnával iba v túto chvíľu.
Pri niektorých návštevách v tejto kaviarni hudbu ani nepostrehnem, lebo som zabratý do rozhovoru, či do čítania ranných novín. Niekedy však, keď je toto miesto prázdnejšie, počujem zase ten príjemný melodický jazz…
Práve pre túto muzičku dokážem majiteľovi odpustiť aj občasnú nezhovorčivú náladu a chodím tam často a rád…

Niektoré svetoznáme bary však pôsobia dojmom, že hudbu takmer neriešia. Pokiaľ je podnik prázdny, hrajú väčšinou Milesa Davisa, či iné svetové legendy jazzu. Je to však dosť potichu a niekedy musíte doslova naťahovať uši, aby ste dokázali rozoznať tóny. No a keď sa podnik zaplní, atmosféru dotvára iba štrngot ľadu v šejkri, ktorý neskôr zaniká vo vrave príjemných rozhovorov…

Ako som v úvode spomenul, výber hudby do baru, kaviarne, či reštaurácie je veľmi citlivou záležitosťou. Je veľmi dôležité venovať tejto téme zvýšenú pozornosť, lebo to môže byť práve štýl hudby, ktorý môže odradiť, alebo naopak prilákať hosťa práve k vám. Existuje niekoľko zásad, či tipov, ako sa aj pomocou tohoto prvku stať výnimočným.

- Nesnažte sa pomocou hudby prekričať hostí.
- Je veľmi dôležité vidieť, čo práve Vaši hostia konzumujú. Ak väčšina z nich obeduje, či večeria, určite by ich rušila príliš hlasná a rytmická hudba v podobe štýlu house, či techno, ktoré sú podľa môjho názoru do baru nevhodné
- Komerčné hity, ktoré práve hrajú všetky rozhlasové stanice viac krát za deň nie sú práve to, čím by ste hostí zaujali. Podobne je to aj s najnovším CD od najhranejšieho interpreta
- Pozor na jazz a kubánsku hudbu! Niektoré CD obsahujú síce melodické a príjemné skladby, väčšina z piesní sú však vhodné len pre náročných poslucháčov. Preto je vhodné siahnuť skôro po výberových CD od rôznych intrepretov týchto žánrov
- Niektoré bary a reštaurácie uvádzajú na svojej internetovej stránke ukážky skladieb, ktoré môžu hostia počúvať v podniku. Super nápad!
- Nie je dobré sa pomocou hudby snažiť prekričať hostí. Niektorí vás na to upozornia, iní radšej odídu…

Je jasné, že tieto moje názory sú len subjektívne, a práve Vy máte vo svojom obľúbenom bare radi práve ten rock z 80 tych rokov, ktorý tam hrajú každý piatok. Je to samozrejme individuálne a preto by som sa rád dozvedel aj Vaše názory na túto tému.

L.R.