Pre niekoho požívanie, alebo pitie nápojov znamená len rýchlo si uhasiť smäd, pre niektorých môže znamenať uspokojenie svojej závislosti, pre iných zase občasná potreba sa rýchlo dostať do tej správnej nálady.
Pre mňa nápojová gastronómia znamená predovšetkým zážitok. Zážitok z toho, s kým strávim túto chvíľu, zážitok z prostredia, zážitok z chuťových kombinácií a variácii nápojov, zážitok zo servisu, ktorý by mal byť podaný.
Pre mňa sa nápojová gastronómia úzko spája s barovou kultúrou. Jej základné pravidlo je: “Piť menej, ale o to kvalitnejšie”. No a samozrejme podpora kultúry pitia robí radosť a vyzdvihuje pohľad na bar.

S barovou kultúrou a s klasickými svetoznámymi barmi sa úzko spájajú známi hostia týchto barov, pochádzajúci väčšinou
z radov uznávaných spisovateľov,
novinárov ,umelcov, politikov, intelektuálov, ktorý tu trávili veľa, veľa večerov s väčším, či menším sklonom k alkoholu.
Asi najznámejší z nich je spisovateľ Ernest Hemingway, o ktorom sa sice nedá povedať, že by pil menej, ale za to pil kvalitne. Po celom svete práve on preslávil drinky, ktoré dala svetu Kuba: Mojito a Daiquirí. Jeho preslávený výrok: “Moje mojito v La Bodeguite ,moje daiquirí v La Floridite ” je nesmrteľný a preslávil aj tieto dva bary po celom svete.
Hovorí sa, že za jeden deň dokázal zvládnuť štrnásť daiquirí. A to dvojitých!
Samozrejme, že existuje aj drink s jeho menom, ktorý pozná každý barman v klasickom bare.
Určite musím spomenúť aj svetoznámeho španielskeho filmového režiséra aspisovateľa Luisa Bunuela, pre ktorého boli bary ” školou samoty”, alebo “miestom meditácie” bez ktorých si nevedel predstaviť svoj život. Bol milovníkom ginu a Martini cocktailu, ktoré mal rád veľmi, veľmi ľadové. Sám o sebe hovoril: “Jasné, že nie som alkoholik. Aj keď sa mi v mojom živote pri určitých príležitostiach stávalo, že som sa napil až do odpadnutia, väčšinou mi však pri pití išlo iba o rituál, ktorý mi nespôsoboval stav opitosti, ale iba ľahké opojenie - stav kľudného blaha”
Dovolťe, aby som ho ďalej citoval:”..Samozrejme, že v Bare nikdy nepijem víno. Víno je typický fyzický pôžitok, ktorý vôbec nepodporuje fantáziu.
Dostať sa v bare do stavu rojčenia a fantazírovania je potrebný podľa mňa anglický gin. Môj najobľúbenejší drink je Martini Dry. Z pohľadu úlohy, ktorú hralo Martini dry v mojom živote, musím mu vždy v mojich myšlienkach venovať dve-tri hodiny. Ako väčšina klasických koktejlov aj Martini Dry vznikol pravdepodobne v Amerike. Pozostáva predovšetkým z ginu a pár kvapiek vermutu, uprednostňuje sa francúzsky Noily Prat. Ľad, ktorý sa použije, musí byť veľmi studený a tvrdý, aby sa neroztápal, pretože nič nie je horšie, ako vlhké Martini. Mám osobný recept, s ktorým som vďaka dlhoročným skúsenostiam mal veľký úspech.
Deň pred tým, ako prídu hostia dám poháre, šejker, gin a ľad do mrazničky. Všetko držím pri teplote 20-tich stupňov pod nulou. Keď prídu hostia, dám do zamrazeného šejkra, zamrznutý ľad, pár kvapiek Noilly Prat a pol lyžičky angostúry, všetko premiešam, a potom všetko, okrem ľadu na ktorom zostala jemná chuť vermutu a angostury vylejem. Potom pridám ľadový gin. Trochu premiešam a prelejem do zamrazených pohárov. To je celé, myslím, že neexistuje nič lepšie…”
Jeho drink Bunueloni,/ variácia známeho Negroni/ je považovaný za klasiku, ktorá má v bare svoje pevné miesto.
Nemôžem vynechať spisovateľa Raymonda Chandlera, ktorý miloval bary hneď, ako sa v podvečer otvoria, keď vzduch vo vnútri je ešte svieži a čistý, všetko sa leskne a barman sa posledný krát pozrie do zrkadla, aby skontroloval, či jeho kravata dobre sedí či sú jeho vlasy pekne hladké. “Mám rád rady čistých fliaš v regáli za barovým pultom, vyleštené poháre a všetko to očakávanie, čo je za tým. Rád sa pozerám na muža, ako pripravuje prvý drink večera, ako ho položí na čistú podložku a položí vedľa neho servítku. Milujem, keď ho pomaly chutnám.Prvý tichý drink večera v tichom bare. To je niečo nádherné.”
Aj ja milujem tento nádherný čas okolo piatej poobede, ktorý je nazývaný “modrou hodinou”, čas Martini koktejlu,čas,keď bar otvára.
Do dobrého baru môžem ísť kľudne aj sám. Buď trávim čas “sám zo sebou”, alebo, pri predpoklade, že barman je správny muž na svojom mieste rozmýšľame vo dvojici.
Dobrý barman nie je iba barmanom. Ovláda komunikáciu, má prehľad o spoločenskom dianí, je svojím spôsobom psychológ a spoločník, a samozrejme perfektne ovláda svoje remeslo, nespočetne veľa produktov, barovú históriu - je jednoducho osobnosť. Musí ovládať zvyklosti svojich stálych hostí - dobrí barmani vedia, čo ich hosť pije, keď mal dobrý deň, a čo si objedná, keď mal deň, ktorý sa príliš nevydaril. V tom spočíva to čaro. V spoznaní, v úcte a v rešpekte, ktorý si ľudia v týchto “inštitúciách” preukazujú. Preto že kto druhých rešpektuje, je aj sám rešpektovaný. A platí to o oboch stranách barového pultu. Jednoznačne zastávam názor, že bar a jeho atmosféru tvorí hlavne barman a hostia, ktorí sú vo vnútri.
Bary, ktoré majú vo svete meno a patria medzi najlepšie získali úctu a slávu iba vďaka svojím majiteľom /alebo chefbartenderom/, ktorí pracovali a pracujú ako barmani. Nikdy by nebol mníchovský Schumann`s bar preslávený, keby nebolo Charlesa Schumanna, tak isto Harry`s New York Bar v Paríži bez Harryho Mc Elhona, Hemingway bar v hoteli Ritz bez Francka Meiera, alebo t.č. Collina P. Fielda, londýnsky Savoy bar bez Harryho Craddocka atď.
To ostatné ako zariadenie, hudba, to ide tesne za tým, a je samozrejmé, že aj tieto veci neoddeliteľne dotvárajú tvár a atmosféru baru….

S pozdravom Ľuboš Rácz /Paladium bar&restaurant/